Nikdy by mi nenapadlo, že prežijem pokus o únos

Tento príbeh sa stal pred šestnástimi rokmi. Mala som vtedy sladkých 18 a prvé zamestnanie. Pracovala som ako referentka nákupu v jednej zahraničnej spoločnosti. V ten deň som sa mala stretnúť s rodičmi na obede presne o dvanástej.

Vydával sa za policajta

Je to síce neuveriteľné vzhľadom na to, že bol biely deň a že nežijem vo veľkomeste, ale stalo sa to. Na chodníku ma oslovil jeden muž, ktorý mi povedal, že je z kriminálky a dostal na mňa udanie, že predávam drogy pred školou. Na chvíľočku mi aj ukázal policajný preukaz. Vyrazilo mi to dych a nevedela som, ako mám reagovať. Iba som povedala, že to nie je pravda, že žiadne drogy nepredávam, a spýtala som sa ho, od koho na mňa dostal udanie. Na to neodpovedal, iba že ma videli, a že opis presne sedí. Na chodníku prezrel mňa aj obsah mojej kabelky, z ktorej mi vybral občiansky preukaz a nechal si ho u seba.

Bola som naivná

Začal ma ťahať na policajnú stanicu. A keďže som sa veľmi bála policajtov, šla som! Vôbec mi to nemyslelo. Jediné, čo ma trápilo, bolo, že si ma s niekým pomýlil a ako sa z toho obvinenia dostanem. Bola som veľmi hlúpa a naivná. Prešli sme cez námestie a pustili sme sa smerom, kde nie je nijaká policajná stanica. Vtedy som sa odvážila spýtať, prečo ideme práve tadiaľ. Tvrdil, že tu má auto a že ideme spísať zápisnicu. Ešte som v pozadí počula odbiť dvanástu hodinu a pomyslela som si, že otec sa nahnevá, keď budem meškať.

Otec ma už hľadal

V skutočnosti otec nebol nahnevaný, lebo vycítil, že sa niečo stalo, pretože ja nikdy nemeškám, a šiel ma hľadať. S „policajtom“ sme prišli na parkovisko, kde mal odstavenú bielu dodávku. A vtedy mi konečne zablikal alarm v hlave! Prečo je tu na takom veľkom aute? Vzadu tmavé nepriehľadné sklá... A prečo nie je v policajnej uniforme? Prečo sa zrazu tak potí? Prečo mi poriadne neukázal ten preukaz, prečo sa tak ponáhľa? Vypýtala som si od neho ešte raz policajný preukaz.

Napätie sa dalo krájať

On sa vyhovoril, že až na stanici, lebo nemáme čas. To, že som sa spamätala, sčasti zapríčinil aj sám. Začal byť netrpezlivý, veľmi sa potil a prestal byť taký suverénny. Asi sám nečakal, že sa mu podarí zájsť až tak ďaleko a nejakú naivnú hlupaňu tak rýchlo a ľahko privedie až k autu. Jediné, čo mal ešte urobiť, bolo natlačiť ma tam a navždy za mnou zabuchnúť dvere. Oproti nám išla skupinka ľudí. Snažila som sa trošku zdržať čas, a keď boli na našej úrovni, nahlas som ho požiadala,aby mi okamžite vrátil môj občiansky preukaz.

Zľakol sa

Ľudia zastavili a pozerali sa, čo sa deje. On sa zľakol, vrátil mi preukaz, nastúpil do auta a odišiel. Značku som si, samozrejme, nevšimla. Bola som stále v šoku, všetko sa to zbehlo tak rýchlo. Až potom mi prechádzalo hlavou, čo sa vlastne mohlo stať. Že som už mohla sedieť v tej dodávke. Kam by sme asi zamierili? A čo by bolo potom? Bolo to hrozné.

Nebola som jediná

Cestou späť som stretla otca. Išli sme na policajnú stanicu udať ho. Dala som im aspoň jeho opis. Vyšetrovateľ prišiel ešte niekoľkokrát za mnou do práce povypytovať sa naňho. Vraj nie som jediná, ktorej sa to stalo. Neviem, ako to s ním dopadlo, pretože o pár týždňov som dala výpoveď a odcestovala do zahraničia. Nikdy na to nezabudnem a rozprávam to svojej dcére, aby nebola rovnako naivná ako vtedy ja.

Čitateľka Marianna

Náš názor

S mnohými situáciami v živote vôbec nerátame. Preto nie je čudné, že dôverujeme tam, kde by sme nemali, a naopak. Mariane nakoniec predsa len zasvietili kontrolky v hlave, zachovala si chladnú hlavu, a situáciu na poslednú chvíľu zvládla výborne. Takéto príbehy sú výstrahou pre všetkých, aby boli opatrní – hlavne pri ľuďoch vydávajúcich sa za autority, ktoré sme zvyknutí poslúchať.