NIKDY si nemyslela, že bude spisovateľka, DNES vytvára silné ženské hrdinky: Čo majú spoločné?

Vždy milovala knihy, ale vraví, že nič nenasvedčovalo tomu, že by sa mohla stať spisovateľkou. „Spisovateľ bol pre mňa autorita s vyštudovaným odborom, znalec, nadčlovek, nepovažovala som za možné, aby som to bola aj ja.“ Prvú „knihu“ napísala pre kamarátku zo základnej z prostredia ich školy. „Mala som rada Denníky princeznej od Meg Cabotovej a zaujímalo ma, prečo pôvodný denníkový román na Slovensku neexistuje. Povedala som si, že skúsim, či by to fungovalo a aké to bude bez americky nezmyselných scén. Mala som 16-17 rokov, prvú časť som písala ručne do zošita asi rok. Keď som si ju po štyroch rokoch prečítala, prvý raz som vlastnú ,knihu‘ neodložila s odporom. Prepísala som ju do počítača, upravila dej a poslala do Slovenského spisovateľa s prosbou o spätnú väzbu, nie o vydanie.“ No oni to vzali.

Zuzka vie majstrovsky tvoriť príbehy, svojim hrdinkám sa venuje naozaj detailne a tvorí nenapodobiteľné ženské postavy. „Baví ma tvoriť silné príbehy. Také, ktoré zanechajú stopu a donútia zamyslieť sa. K tomu patria aj silné hrdinky. Hlavné postavy sa prispôsobujú hlavnej myšlienke príbehu. Paula mala byť introvert so sklonom k trápnym situáciám, pretože o tom denníky sú. Rina v Ohni v srdciach musela byť silná a húževnatá, pretože ju čakali dejinne veľmi náročné životné skúšky, a sama som bola zvedavá, čo všetko žena môže vydržať. Trpela som s ňou. Verena v Tajomstvách jedného domu v sebe nesie veľmi trpkú skúsenosť, ktorá ju ovplyvnila, bola to zaujímavá skúsenosť i pre mňa. Sofia v Magickom advente mala byť trochu ako modernejšia Paula, introvert, ale zároveň o čosi hĺbavejšia, viac vývinová a akčnejšia ako statická Paula. Ela z Budem iná má v sebe obrovskú túžbu po farbách života a mnoho nakumulovanej lásky i pochopenia pre druhých, hoci sama sa pochopenia takmer nedočká,“ vysvetľuje, ako vymýšľa povahy svojich hrdiniek a čím sú odlišné.

Autorka prešla od mládežníckej literatúry k historickému románu. „Milujem knihy od Zagorky, nielen tie notoricky známe, ale pri čítaní jej Cisárovej špiónky som dostala malý šok – autorka všetky hlavné postavy popravila! Spomenula niekoľko vecí, z ktorých ma zamrazilo. Došlo mi, že si to nevymyslela, ale opisuje skutočné udalosti,“ vysvetľuje. Vzápätí sa zoznámila s tvorbou Pavla Dvořáka a jeho manželky Daniely. „A tak som zistila, že dejiny nie sú fádny školský dejepis, ale prenádherné, fascinujúce, farebné romány rovnakých ľudí, akí sme dnes my. Mení sa iba technika. A keďže ma zaujali uhorskí jakobíni, hrdinovia, ktorí za svoje idey pomoci predovšetkým slovanským národom zaplatili smrťou na popravisku, študovala som čoraz viac a odhaľovala pozadie toho všetkého.“ Zuzka vraví, že chcela Cisárovu špiónku či skôr Zagorku oživiť, priblížiť naše krásne dejiny, ukázať, že naozaj nie sú nudné. „Tak som sa dostala k historickému románu, ale netušila som, že štúdium a práca potrvajú päť rokov.“

Oheň v srdciach je epická historická sága zasadená do slovenských dejín a jej autorka presne vie, prečo siahla po našich dejinách. „Pretože som Slovenka, žijeme na Slovensku a je fajn venovať sa tomu, čo je naše a čo má rovnakú kvalitu ako všetko to zvonka. Uvedomila som si to, kým som žila v Austrálii. Pohybovala som sa medzi cudzincami a oni mi ukázali, akí sú hrdí na svoju vlasť, ako sa k sebe všetci majú, kdežto Slováci a Česi akosi pozerajú len von.“ Až tam pochopila, že poriadne nepozná Slovensko, okolie Bratislavy, z ktorej pochádza, našu históriu. „Pritom som bola v ďalekom cudzom svete, ktorý som spoznávala dôkladnejšie ako svoju vlasť. Tak som to po návrate zmenila a zostala som očarená,“ vraví s úsmevom.

Ústrednou postavou jej historického románu Oheň v srdciach je žena, ale nie hocaká. „Rina od začiatku nie je len taká nejaká sirota, ale od útleho detstva ju záhrebský biskup Vrhovac cielene vedie k tomu, že bude špiónkou na cisárskom dvore vo Viedni, poťahovať nitkami a odovzdávať informácie tajnému úzkemu okruhu vzdelancov. Lenže nič nejde celkom tak, ako by malo. Rina v tomto osvietenskom ovzduší vyrastala odmalička, nič iné nepoznala. Bojovala ako levica, zažila strašné veci. Sama som bola zvedavá, čo všetko žena dokáže vydržať, ešte k tomu v období, keď emancipácia neexistovala a ideál ženy bola hlúpučká šľachtičná. Bavila ma a vďaka nej som sa veľa naučila.“

Spisovateľka nechala svoju Rinu, aby v sebe niesla silný odkaz. „Chcela som cez ňu podať dokonalý, dobrodružný a vášnivý úsek našich dejín. Román je síce obrovský, ale iba preto, lebo dejiny sa nemajú vytrhávať z konceptu. Aby bolo jasné, prečo sa uhorskí jakobíni stretli s takou tvrdou represiou, musela som ísť hlbšie, a to až k Jozefovi II. A dej som nemohla ukončiť v čase popravy jakobínov, pretože som túžila získať pre Rinu inakší koniec. Zaslúžila si ho. Takže sme obe museli kráčať a bojovať ďalej,“ vysvetľuje, ako prežíva situácie s postavou.

Podľa jej slov v knihách prevyšujú práve ženské postavy, no v historických románoch je priam nevyhnutné poukazovať a pripomínať, aké ťažké to kedysi ženy mali. „Ženy boli bezprávny majetok muža, ktorý s nimi mohol beztrestne robiť čokoľvek. V stredoveku aj zabiť. Cirkev so ženami tak­isto robila príšerné veci. Je pekné uvedomiť si, aké máme šťastie, že dnes si môžeme samy vybrať svojho muža, že nás vypočujú, ak nás manžel týra, že môžeme robiť prácu, akú chceme, že život držíme pevne vo svojich rukách. No zdá sa mi, že niekedy až ženy prestali byť ženami a muži mužmi,“ poukazuje, kam to zašlo.

Medzi autorkou a ženskou postavou v jej aktuálnej knihe existujú aj podobné povahové črty. „Obe sme húževnaté, rady čítame a spoznávame nové veci. Rina veľa cestovala, i ja dosť cestujem. Ona neustále bojovala, niekedy sa mi zdá, že aj ja musím stále čosi dokazovať. Rina bola verná priateľka, myslím si, že aj ja som, ale už sa učím mať limity. Ona všetko prispôsobila svojmu cieľu a ja to tiež robím. Aktuálnej priorite podriaďujem všetkých a všetko,“ poukazuje na záver.