Nikdy neuhádnete, kde Danka stretla svojho princa: Tak TOTO je naozaj nezvyčajný príbeh lásky!

Keď som sa po liečení zo závislosti vrátila domov medzi štyri steny, uvedomila som si, že som tam prežila 25-ročné manželstvo s mužom narcisom, ktorého som milovala od svojich 17 rokov a s ktorým som mala dvoch úžasných synov. Ale pred štyrmi rokmi som sa musela dať rozviesť a teraz som si uvedomila, že samoty stačilo. Začala som sa obzerať okolo seba. Žiaľ, k žene po päťdesiatke sa hocikto len tak nehodí. Začala som vyhľadávať zoznamky. Reakcie boli okamžité, no pár neúspešných stretnutí ma naučilo, že tadiaľ cesta nevedie.

Po liečení som navštevovala lokálne kluby a podporné skupiny pre ľudí so závislosťami. Raz za mnou prišiel môj kamarát, aby som s ním a s jeho dcérami išla mimo termínu, ktorý som navštevovala. Odmietala som to s námietkou, že som tam predsa bola včera a že liečebňa nie je môj druhý domov, ale nakoniec ma presvedčil.

Prišli sme tam trochu neskôr, keď už všetci sedeli v kruhu a práve začínali. Sadli sme si, zodvihla som zrak a oproti mne sedel statný chlapík s priamym pohľadom a neustále sa na mňa pozeral. Po stretnutí prišiel za mnou, či by sme ho vzali do neďalekej obce, že tam majú folklórne slávnosti. „No jasné, poď,“ povedala som. Počas cesty autom som mu povedala, že na svoj vek (v tom čase mal 49) dobre vyzerá, asi sa oňho dobre stará jeho manželka. On na to, že som sa mohla rovno opýtať, či je slobodný starý mládenec. Zasmiali sme sa a vymenili si telefónne čísla.

Ja som si ho však zle zapísala, takže som sa nedovolala, a tak som ho pustila z hlavy. Asi po týždni mi zazvonil mobil a bol to on, či pôjdeme na kávu, že príde do mesta. A tak sme šli raz, druhý, tretí raz, až som sa ho opýtala, čo od toho očakáva. „No vzťah predsa,“ povedal priamo. „Ale na vzťah musia byť dvaja,“ povedala som mu. „No a ty nechceš?“ opýtal sa. Ostala som ako prikovaná, lebo vôbec som nad tým nepremýšľala. Ale povedala som si, prečo nie?

A pred oslavou jeho päťdesiatky som sa ho opýtala, či by sme rovno neurobili aj svadobnú hostinu. No jednoducho som ho po roku spoločného života v podnájme požiadala o ruku. „Prečo nie, ale bude v kostole,“ súhlasil. Môj terapeut nám to neodporúčal, dvaja závislí, to vraj nebude fungovať. No dnes je na nás hrdý.

Jožko sa mi zveril, že mu chlapi z ich dedinskej folklórnej skupiny povedali, že keď sa bude ženiť, tak mu od tej radosti prídu zahrať zadarmo. A tak sme začali všetko vybavovať a s farárom sme dohodli termín tesne pred Vianocami. Veruže nám hudba hrala u Jožka na dvore, pred kostolom i cestou do lokálnej krčmy, kde bola hostina. Celá dedina bola na nohách, asi boli zvedaví na tú ženu, ktorá získala starého mládenca. Svadba aj oslava päťdesiatky boli veselé, ako sa patrí, a chlapi nám hrali a spievali až do rána.

A čo naša láska? Veľa ľudí nám nedávalo šancu, ale ustáli sme to a láska sa pomaly vyvíjala. Bola zvláštna, akoby z rozumu s príchuťou erotiky, ale hlavne úcty. Po siedmich rokoch vám môžem s istotou povedať, že láska je stopercentná a neviem si predstaviť život bez neho. Som spokojná a šťastná, funguje nám to vo všetkých smeroch a stále abstinujeme.

Danka

Dankin príbeh je o tom, že aj po rokoch nevydareného manželstva a závislosti si človek môže nájsť svoje miesto, životného partnera a dokonca lásku, ktorá možno na začiatku nebola taká ako v tých 17 rokoch, ale zrelá, uvážená, no nakoniec silnejšia a hádam aj hodnotnejšia. Lebo láska má naozaj veľa podôb a nikdy nevieme, kde ju nájdeme. Veľmi povzbudzujúci príbeh do nového roka!