Nikita Slovák: Nemôžem mať všetky ženy a vypiť všetok chľast

Po vyhodení z každej strednej školy, o ktorú sa pokúšal, robil už azda všetko od kuriča cez robotníka až po vyhadzovača. Zakotvil pri umení a rola režiséra mu vyhovuje. Nikita Slovák (44) má na svojom konte úspešný muzikál Príbeh ulice.

Mal som detstvo, ktoré už dnešné deti nepoznajú. Lozil som na stromy, veľa som čítal. V desiatich som mal prečítaného Dostojevského. Učitelia hovorili, že buď bude zo mňa génius alebo blázon. Život sa mi zamotal v mladosti, keď som robil vyhadzovača v bare. Vtedy som sa dostal do kontaktu s podsvetím a ľuďmi z ulice. Poznal som bitky, zlodejov, pouličných udavačov. Mal som konflikty s vrahmi.

Nie, ale ľudia, s ktorými som sa stretával, tú hranu prekračovali. Napríklad človek, ktorý robil čističa, chodil do Nemecka zabíjať za peniaze. Každý večer som mal strach, denne som prichádzal do konfrontácie s nebezpečnými ľuďmi, ale rešpektovali ma. Skrátka, niečo ich ku mne priťahovalo a ponúkali mi kadejaké pochybné veci.

Chceli mi napríklad zaplatiť za to, aby som niekoho zbil. Nevzal som to. Aj keď žijem ako bonviván, som bohém, bol som prísne vychovaný a mám pevné mantinely, ktorých sa držím.

Nerád sa k tomu vraciam. Žil som veľmi divoký život, v ktorom bolo veľa žien, žúrov, alkoholu, ale dnes sa snažím pôsobiť dojmom dobráckeho pánka. (smiech) Hoci by som klamal, keby som povedal, že vymizol môj temperament, divokosť. Ale človek sa vyvíja a nikto na svete nemôže mať všetky ženy a vypiť všetok alkohol.

Zistil som, že sa to nedá. Tak som rezignoval. (smiech) Navyše láska a rodina sú možno to najkrajšie dobrodružstvo. Nedokončili ste ani strednú školu.

Do školy som chodil ešte za socializmu a doplácal som na to, že som nevedel držať hubu. Trikrát za deň ma policajti legitimovali kvôli dlhým vlasom. Bol som recesista a robil som veci, o ktorých som tri sekundy predtým nevedel, že ich spravím. Dnes som režisér a divadelný autor a veci, ktorým sa venujem, pramenia hlavne z mojej skúsenosti a nie zo vzdelania. Preto mi vždy boli smiešne deti rodičov, ktoré vyrastali fádnym životom a dnes píšu „veľkú“ dramatiku. Ak má človek slovnú zásobu, je kreatívny, zaobíde sa v umení aj bez vzdelania. Navyše, ja som bol autodidakt, prečítal som obrovské kopy kníh, počúval klasiku, operu, videl množstvo divadelných predstavení. Keby som chcel dnes študovať svoju profesiu, väčšinou by ma učili ľudia, ktorých si profesijne nevážim a mal by som zlý pocit, že sa učím od niekoho, kto má menej talentu ako ja. A možno by som bol dnes niekde inde, mal by som obrovskú rezidenciu a George Michael by si odo mňa požičiaval peniaze. (smiech)

Robil by som to ako moja mama – občas by som bol nešťastný a plakal by som. Mama nado mnou preliala veľa sĺz, ale vždy mi verila, aj keď som všetko robil ináč.

Moja dcéra je dobré dievča, múdre, krásne a talentované. V škole má samé jednotky. Venuje sa gymnastike, kreslí, píše smiešne útvary. Veľa sa spolu zabávame, vymýšľame hlúpe pesničky, rozprávame si vtipy. Som taký trápny otec, smieško. Muzikál Príbeh ulice je okrem iného príbeh o chlapcovi, ktorý stratí detstvo v detskom domove.

Využil som veľa vnútornej filozofie a postojov z mojej mladosti a z doby, o ktorej som hovoril. Najväčšia psychoanalýza pre autora je, keď píše o sebe. Tým, že nemám školu, som intuitívny autor. Ťažím z citu pre príbeh, viem písať, snažil som sa učiť od veľkých svetových autorov.

Príbeh ulice je najúspešnejší slovenský muzikál v histórii. Vypredali sme s ním slovenské športové haly, amfiteátre a najväčšie divadlo v Prahe. Teším sa, že prekonáva svetové parametre, a že to nie je trikrát precedený odvar West Side Story alebo iného licenčného muzikálu, gebuzín, ktoré degradujú zahraničné predlohy. Ľudia, pre ktorých je určený, mu veria a dúfam, že aj jeho pokračovanie bude úspešné. Najprv som si druhú časť muzikálu nevedel predstaviť, ale tanečníci, raperi a všetci ľudia, ktorých milujem, ma na to zlomili. Okrem toho som však robil v SND Caligulu, Dona Juana, džezový muzikál Kráľovná spieva blues a množstvo veľkých vizuálnych eventov pre najväčšie firmy.

Keď je po skončení predstavenia chvíľu ticho. A čím dlhšie to trvá, tým je to lepšie. To svedčí o tom, že predstavenie niečo v divákoch zanechalo, rozmýšľajú o tom, čo videli. Ak hneď vyskočia a tlieskajú, považujem to za bežné paprikové predstavenie. Videl som množstvo príšerných predstavení, na ktoré diváci reagovali standing ovation. Vtedy prežívam v hľadisku muky, ale nepostavím sa.

Som veľmi dobrý zlý herec. Viem zaujať publikum, akurát si uvedomujem, že nie som najlepší. Keď vybehnem na javisko, mám všetky herecké neduhy, aké existujú.

Keď som pripravoval Príbeh ulice I a nešla mi karta, v noci sa mi snívalo, že si mám dať červenú šnúrku. Tak som si ju dal utkať a odvtedy ju nosím. Či mi pomáha, neviem, ale priznám sa, že možno sa podpísala pod to, že Príbeh ulice II je neustále vypredaný a fanúšikovia tvrdia, že je lepší ako jednotka.

Najlepšie divadelné predstavenie: Tančiareň a Baal.
Najmenej obľúbený žáner: Nemám rád banálne príbehy, ktoré sa odohrávajú v jednom dome.
Najbližšie pracovné plány: Muzikál Don Juan.