Nikola a Peťo Atalovičovci

Keď zavreli podnik, pracovali aj za pásom

Peťo Atalovič so sestrou Nikou si presne pamätajú deň, keď svoju gastronomickú prevádzku zatvorili. „Zavreli nás 17. 3. 2020. Videl som tú hrôzu, čo prichádza. So sestrou sme neostali sedieť doma. Zamestnali sme sa v obchodnom reťazci. Pracovali sme  za pásom približne tri týždne. Potom vyšlo nariadenie, že sa môže otvoriť výdajné okienko. Nechceli sme stagnovať, tak sme začali rozmýšľať, ako sa čo najviac prispôsobiť situácii.“

Investovať museli aj do nových obalov určených na výdaj nápojov a jedla.
Zdroj: archív respondentov

Rozvoz a výdajné okienko

Súrodenci sa rozhodli pre rozvoz, ktorý predtým nerealizovali. „Spočiatku sme rozvážali len pár jedál za deň. No začali sme robiť ,promo‘, fotili jedlá na sociálne siete a reklamu nám robili aj spokojní zákazníci. Vypracovali sme sa na 80 jedál denne à la carte.“ A mysleli si, že najhoršie majú za sebou. S druhou vlnou nepočítali. „Cez letné mesiace sa tržby zlepšili. No s príchodom druhej vlny sa stále menili nariadenia, jeden deň sme balili zimné terasy a na druhý deň ich znova uvádzali do prevádzok,“ spomínajú na predvianočné obdobie.

Výdavky na prispôsobenie sa

„S tým, že sme sa prispôsobovali rôznym podmienkam, sú spojené mnohé výdavky. Prekrytie terasy, ohrievače a do nich plynové bomby,“ vysvetľuje. S takými výdavkami nikto nerátal a do toho udrel druhý lockdown. Zostal im iba rozvoz, ktorý ich drží ako-tak nad vodou. „Na druhej strane, platíme viac za tovar, obaly, rozvážanie, sú to nové výdavky. Kupovali sme nové vybavenie, kvalitné obaly určené na rozvoz jedál a, samozrejme, snažíme sa aj o ekologickú kvalitu,“ vysvetľuje mi Peťo. Najhoršie podľa nich je, že vláda nemá jednotné názory. „Jeden deň sa niečo rozhodne a o týždeň sa to zruší, ale my sa musíme dennodenne prispôsobovať situácii a všetko starostlivo sledovať, čo nie je ľahké. Finančne ani psychicky, pretože človek otáča každú korunu. Trpia naši zamestnanci. Neostávajú peniaze nazvyš a my musíme siahať na úspory. Sami sme momentálne na poslednom mieste,“ vraví Nika.

Ich podnik zíva prázdnotou, zachraňuje ich rozvoz jedla.
Zdroj: archív respondentov

Museli prepúšťať

„Pred koronakrízou sme u nás mali štyroch zamestnancov na TPP, neskôr už iba dvoch. Brigádnikov sme boli nútení prepustiť. A tak sme tí, ktorí musia vedieť zastúpiť všetkých od kuchára až po vodiča rozvozu, keďže vždy niekto vypadne.“ Situácia je však taká, že tržbami pokryjú iba náklady. Ako im štát pomáha? „Pomoc od štátu v gastronomickom segmente je nedostatočná a dlho trvá.“ No i tak sa rozhodli neúčtovať cenu za dovoz, nezvýšili ani ceny kávy, ani jedál, na rozdiel od niektorých konkurentov. Napriek pandémii sa rozhodli rozbehnúť ďalšiu prevádzku. „Pri jednej donáške sme sa dali do reči s naším stálym zákazníkom a zaujal ho koncept, ktorý máme, a rozhodli sme sa spolupracovať.“ A práve takéto nové vízie ich držia nad vodou. „Chceme našim zákazníkom ukázať, že sme sa nevzdali. Veríme tomu, že keď pandémia pominie, gastrosegment vstane z popola ako fénix.“