Preskočiť na hlavný obsah
Reklama

Normálna práca? Zažila som teror na pracovisku

Vstávanie do práce spravádzal stiahnutý žalúdok.

Zdroj: Shutterstock

Reklama

Moje každodenné vstávanie do práce sprevádzal vždy pocit stiahnutého žalúdka. To, čo ma v zamestnaní čakalo, bolo totiž horšie ako zlý sen.

Miesto sestry v zubnej ambulancii som si našla na inzerát. Mala som pracovať u doktorky, ktorá bola zároveň majiteľkou celého zariadenia. Už prvý dojem z neho som mala nepríjemný – všadeprítomná červená farba v kombinácii s čiernou, chýbali azda už len červené lampy.

Totálny snob

Práce pre sestru bolo viac než dosť. Najmä pri takej náročnej doktorke. Od začiatku ma zarazil spôsob odmeňovania systémom 400 eur na papieri, 400 eur na ruku – typická ekonomická kriminalita súkromných podnikateľov. Pre lepšiu predstavu – mesačný obrat len jednej ambulancie bol niekoľko tisíc eur a ceny mala lekárka také, že za tri plomby zobrala toľko, čo mne dala za celý mesiac.

Moja práca okrem objednávania pacientov, upratovania, chystania pomôcok, ich čistenia a robenia röntgenových snímok spočívala najmä v asistencii. V praxi to vyzeralo tak, že som mala celý deň stáť pri pacientoch, držať im jazyk a odsávať sliny a okrem toho podávať doktorke do ruky nástroje ako inštrumentárka. To všetko by som dokázala stráviť, keby doktorka bola cítiacim človekom, a nie, ako sa zakrátko ukázalo, strojom na hltanie peňazí a snobskou osobou.

Fajnová!

Onedlho prišla za mnou a rozprávala mi, ako im istý doktor zo zahraničia robil školenie o súkromnej praxi a poučoval ich, že v prvom rade musia pacientovi voňať. Pomyslela som si, že predsa v prvom rade by malo byť dôležité určiť správnu diagnózu a pacienta dobre ošetriť. No pani doktorka pokračovala: „Zdvihnite ruky a oňuchajte sa, ako smrdíte.“ Potom ona zdvihla ruky a kázala mi oňuchávať jej podpazušie, aby som ocenila, ako vonia. Tak sa začalo moje trápenie.

Fajnová doktorka sa riadila heslom „Imidž je najdôležitejší“. Nesmrdela som jej len ja, smrdeli jej všetci, aj ostatní zamestnanci a pacienti. Nesmrdeli jej len peniaze. Zrazu jej na mne začali prekážať okuliare a naliehala, aby som si kúpila modernejšie, alebo si dala operovať oči. Robila na mňa každodenný nátlak, že sa to nedalo vydržať. Potom si zmyslela, že si musím dať vytrhať obočie, dokonca ma objednávala ku kozmetičke, na očné, dokonca do zmenárne v televízii.

Nenormálne požiadavky

Chcela, aby som chodila každú chvíľu k vizážistke, ku kozmetičke a kaderníčke, samozrejme platiť som si to mala zo svojho platu. Nútila ma nosiť tesné elastické červené oblečenie, mala som podľa nej schudnúť. Urážala ma tým, že mi kontrolovala vlasy, a ak našla nejaké šediny, musela som si ich zafarbiť, stále sledovala môj účes a mala k nemu komentár. Raz bol objednaný zahraničný pacient s americky znejúcim menom. Milá pani doktorka ma len kvôli tomu poslala osprchovať sa a navoňať parfumom, lebo „muži na západe si potrpia na čistotu a vône“.

Dokonca zašla tak ďaleko, že mi povedala, že vraj do skrine musela kvôli mne kúpiť osviežovač, lebo moje veci jej príšerne smrdeli. Toto už bola silná káva a viem, že každá iná na mojom mieste by sa zvrtla na opätku a viac by sa tam neukázala. Ja som to vtedy neurobila, hoci dnes viem, že to bola chyba.

Aj preto píšem tento príbeh, aby iné dievčatá neváhali ako ja a nenechali sa urážať a ponižovať. Lebo zamestnávateľ, ktorý s vami takto zaobchádza, si vás vážiť nebude a nikdy vás neocení. Veď nakoniec mi aj tak dala výpoveď, lebo som nespĺňala jej požiadavky. Jej predstava sestry bola niečo medzi Angelinou Jolie a Cindy Crawford. Zároveň chcela rýchlonohú, pracovitú včelička s desiatimi rukami, ktorá je vždy dva kroky pred ňou. Takú, ktorá sa uspokojí s almužnou a má na tvári večný úsmev. Súhlasím, že človek by mal chodiť čistý a upravený, ale preháňať to, tiež nie je v poriadku. A nacvičený večný úsmev na tvári neprekoná skutočný ľudský cit a záujem.

Nie som trénovaná opica, som človek úprimného, citlivého srdca a nevládzem sa stále usmievať. Nakoniec aj lekárkin úsmev bol len maskou. Staviť všetko na imidž, a podľa toho posudzovať človeka, je choré a je smutné, keď tak robia aj tí, ktorí by mali byť morálnymi autoritami.

Ľubka


Náš názor: Ľubka sa stala obeťou tzv. bossingu, teda cielenej šikany zo strany svojej šéfky. Tá „strkala“ nos do jej najintímnejších záležitostí, vytrvalo ju urážala, vysmievala sa jej a neprimerane ju kritizovala. Mnoho obetí bossingu sa zo strachu pred stratou zamestnania radšej takémuto správaniu prispôsobí a len zriedka sa odhodlajú zakročiť a problém riešiť.

Ak situáciu samy nezvládate, obráťte sa na psychológa alebo psychoterapeuta, ktorí vám pomôžu zaujať čo najvhodnejšie stanovisko. Ak sa trápite, riešenie určite neodkladajte, pretože následky v podobe psychóz a zničeného duševného zdravia určite nepatria medzi to, k čomu sa chcete dopracovať.

Vyberáme pre vás niečo PLUS