Dlho žili s rodičmi, potom si konečne kúpili dom: To, čo našli v pivnci, bola ale silná káva

S priateľom sme sa po dlhšom uvažovaní rozhodli zmeniť bývanie aj miesto bydliska.

Roky sme bývali u jeho rodičov v dome, kde nás bolo toľko, že sme sa sotva pomestili a o samostatných izbách sa nám ani nesnívalo. Túžila som po vlastnom priestore, o ktorý sa nebudem musieť deliť. Bolo nás v dome priveľa a prišiel najvyšší čas osamostatniť sa. Nehovoriac, že to neprospievalo ani našim vzťahom. Chytali sme ponorkovú chorobu.

Viac než polrok sme deň čo deň prezerali aktuálne ponuky realitných kancelárií. Boli sme obhliadnuť vyše dvadsať domov po okolí. Ale stále sme nič vhodné nenašli. Začala som byť frustrovaná. Už som prestávala veriť, že nejaké bývanie nájdeme. Po všetkých tých obhliadkach to vyzeralo naozaj beznádejne.

V pondelok okolo obeda, to si dobre pamätám, mi zavolala pani z realitky, vraj máme prísť na adresu, ktorú mi uviedla. Má pre nás krásny dom. Tak sme bez chuti šli. Veď čo keď...

Dom síce nespĺňal naše podmienky na sto percent, ale dali sme mu šancu. Bolo to naozaj najlepšie, čo sme doteraz videli.

Priateľ bol na rozdiel odo mňa nadšený a keď nám maklérka prezradila sumu, za ktorú dom predáva dcéra zosnulých majiteľov, zahľadeli sme sa na seba a v ten deň sme sedeli v banke a riešili hypotéku.

Po pár dňoch vybavovačiek a papierovačiek sme si boli po kľúče od nášho prvého domu. Boli sme spokojní, veď už sme neverili, že sa to stane. Oslávili sme to fľašou vína a mohlo sa začať prerábanie. Hoci sa nám do toho nechcelo, bolo to nevyhnutné. Opravovali sme prvé poschodie aj prízemie. Dom bol obrovský a po piatich mesiacoch sa nám zdalo, že sú stále neobjavené „trináste komnaty“. A veru že boli!

Na záver sme šli preskúmať pivnicu. Ako sme zistili, nebola to typická pivnica. Vyzerala ako miniatúrny byt, kde sa nachádzala okrem pivnice aj izba, povedzme, že spálňa a ďalšie tri miestnosti, toaleta, kúpeľňa a dielňa. Nemali sme tušenie, že tam niečo také je. Keď sme s mužom vošli do miestnosti, v ktorej bola posteľ a plno oblečenia, zostali sme v šoku.

Na posteli sedel pán, ktorý v byte zjavne býval. Vôbec však z neho nešiel strach, skôr sa zľakol on nás a vyletel s otázkou: „Čo tu chcete?“

My dvaja, stále prekvapení, sme sa zasmiali, že tam bývame. Ale videli sme, že skutočne nechápe, čo sa deje.

Zistili sme, že bol druh majiteľky. Vraj tam žije už dlho. Cez deň chodí do práce a v dome sa zdržiava hlavne večer. Asi preto sme si ho po celý čas nevšimli.

Skoro sme skolabovali, keď sme sa dozvedeli, že máme podnájomníka a nevieme o tom. Ihneď sme volali bývalej majiteľke domu, vysvetlili sme jej situáciu a ona na naše prekvapenie odvrkla: „Ja som sa ho nevedela zbaviť, riešte si to sami.“

Nakoniec sme nemali na výber, hoci nám pána bolo ľúto, ale nemohli sme ho tam nechať. Bol to náš nový dom, tak sme zavolali políciu a neznámy pán sa bez slova zbalil a odišiel. Dodnes sa z toho nečakaného objavu spamätávame...

Eva

Život prináša rôzne prekvapenia a toto stálo zato! Myslím, že majitelia nového domu sa nakoniec aj potešili, že v tej „trinástej komnate“ nenašli nič horšie. Najprekvapujúcejšia bola reakcia bývalej majiteľky – zjavne sa s domom zbavila aj druha, s ktorým si nevedela rady. Ale že riešenie „problému“ hodila na celkom cudzích ľudí, ktorým nepovedala ani slovo, je celkom silná káva.