Od redaktorky až po režisérku: Veronika Homolová Tóthová miluje prechádzky po cintorínoch...

Jej snahou je totiž stihnúť zaznamenať čo najviac príbehov odvážnych a statočných ľudí, ale vždy citlivo a s ohľadom na to, že je to najmä ich príbeh. Redaktorka, spisovateľka, dokumentaristka i režisérka v jednej osobe vraví, že jednotlivé profesie k nej prišli postupne. „Najskôr som bola redaktorka, potom sme začali nakrúcať prvé krátke dokumenty, o pár rokov už celovečerné hrané dokumentárne filmy a písanie kníh prišlo akoby popritom,“ vysvetľuje a dodáva, že robí viac projektov naraz, ale keďže všetky súvisia s nájdením príbehu a s nakrúcaním, nie je to také náročné skĺbiť, ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať.

Ako všetko stíha
Okrem tohto všetkého je mamou dvoch dcér. Ako sa jej to darí skĺbiť i so starostlivosťou o rodinu? „Tajomstvo to nie je, je to skôr nevyhnutnosť a to je podpora môjho manžela. Ak by v obdobiach, keď nakrúcam, neprebral viac povinností týkajúcich sa rodiny na seba, bolo by to nemožné. Keď však nenakrúcam, vraciam mu to tak, že sa zase môže realizovať on,“ prezrádza Veronika. A čo je pre ňu z toho, čo robí, najťažšie? „Reportáže sú kratšie, oslovia iného diváka ako hodinový dokumentárny film. Asi najťažšie je pre mňa písanie, preto som doposiaľ natočila 23 filmov a napísala iba dve knihy,“ hovorí s úsmevom a objasňuje ďalej, prečo je to tak. „Napísanie knihy vyžaduje hodiny nerušeného sústredenia a niekedy počas tých piatich až šiestich hodín nenapíšete ani vetu, ktorú by ste v knihe nakoniec použili.“

Ťaživé príbehy
Zdá sa, že na voľnočasové aktivity nezostáva čas, ale Veronika sa snaží aj oddychovať. Vtedy počúva hudbu, číta staré knihy alebo vyrazí nabrať vodu z artézskeho prameňa v rodnom Lučenci, čo je už jej rituál. Najviac ju však poteší, keď objaví nejaký zabudnutý príbeh, to je jej skutočná záľuba. „Vždy ma veľmi poteší, keď sa mi nejaký podarí nájsť, oživiť ho a zanechať pre ďalšie generácie. Nakrúcam náročné témy, ťaživé príbehy ľudí, pre ktorých už nemôžeme urobiť nič iné, len na nich nezabudnúť. Na ich obetu, odvahu a statočnosť,“ hovorí s pokorou. Väčšinou ide o ľudí, ktorí prežili nacistické peklo alebo komunistické väzenie a prenasledovanie. „Býva mi úzko, ale zároveň ma tie príbehy neťažia natoľko, aby ma to ochromilo. Pomáha mi práve to odhodlanie, aby ich príbehy nezostali zabudnuté.“

Ľudia si pamätali
Nedávno uzrel svetlo sveta jej dokument Naša Líza, o slovensko-francúzskej partizánke. „Príbeh mladej ženy objavili a skúmali Didier Rogasik a Soňa Benčová a podarilo sa im o Líze zistiť veľmi veľa napriek tomu, že od jej tragického skonu prešlo už 80 rokov,“ vysvetľuje. Pri nakrúcaní prišli do malej horehronskej obce Bacúch, kde sa Elisabeth chodila občas zohriať z hôr a kde ju nakoniec po zrade zatkli. „Opýtali sme sa domácich na mladú francúzsku partizánku, a aj ľudia, ktorí jej príbeh iba počuli od svojich starých či prastarých rodičov, povedia: ‚Veď to bola naša Líza‘,“ a tak vznikol názov dokumentu o statočnej mladej žene.

Učíme sa z príbehov
Podľa Veroniky potrebujeme poznať čo najviac príbehov z našej minulosti. „Práve tie jednotlivé príbehy, tie ‚malé dejiny‘ sú pre nás na pochopenie vtedajšej doby nenahraditeľné, nedajú sa ničím iným zastúpiť. Odnepamäti sa učíme najmä z príbehov,“ vraví na záver.

Kto bola Elisabeth Blaho?
Alžbeta Blahová bola v skutočnosti Elisabeth Blaho, ktorá bojovala v SNP a po zrade bola počas masakra na Krtičnej v decembri 1944 popravená. Ako sa mladá Francúzka ocitla v SNP? K Slovensku mala veľmi blízko cez adoptívneho otca Eduarda Blaha. Ten odišiel z Ružomberka, ako mnoho ďalších Slovákov, za prácou do Francúzska a Belgicka. Stretol tam Marie Antoinette, mamu vtedy asi 1,5-ročnej Elisabeth, a vzal si ju. Dievčatko adoptoval. Lisette vyrastala s dvomi bratmi Marcelom a Andrém vo Francúzsku, ale do Ružomberka chodievali, keď im to finančná situácia dovolila. Po obsadení Francúzska nacistami bol Eduard trikrát odvlečený na nútené práce. Vrátil sa z nich vždy v zúboženom stave, a tak sa v roku 1943 rozhodli z Francúzska ujsť. Do Ružomberka. Lisette už mala 17 rokov, s mamou pracovala na železnici v Rybárpoli. V auguste 1944 sa Eduard, jeho brat Ján, Marie Antoinette a Lisette pridali k partizánom. Marie Antoinette zaradili k ošetrovateľkám, Lisette do prieskumnej čaty partizánskej brigády Jánošík.

Rodičia prežili, dcéra nie
Eduard a Marie Antoinette vojnu prežili, ich 18-ročná dcéra nie. Dlhé roky si mysleli, že bola upálená, keď nacisti prepadli horskú chatu, v ktorej sa ukrývali aj vojaci druhej paradesantnej brigády. Niekto si dal tú námahu, aby im to takto nielen oznámil, ale aby Lisette na mieste tej zhorenej chaty postavil pomníček. O pár kilometrov ďalej v krásnej horehronskej dedine Bacúch si však miestni z generácie na generáciu odovzdávajú príbeh o statočnej francúzskej partizánke, ktorú zajali v ich obci a potom popravili aj s ďalšími 32 ľuďmi počas masakra na Krtičnej. Stalo sa tak po zrade, ktorej sa dopustila miestna obyvateľka.

A prečo práve Bacúch?
Brigáda Jánošík mala štáb v neďalekom Bujakove a v Bacúchu žilo dvanásť rodín, ktoré kedysi tiež vycestovali za prácou do Francúzska, a teda sa s nimi Lisette vedela porozprávať v rodnej reči. Syn ženy, ktorá bola pri tom, keď nacisti Lisette odviedli, hovorí: „Moja mama ju považovala za veľkú hrdinku a obdivovala ju. Aj to, ako dôkladne si všetko plánovala a ukrývala svoje veci. To vlastne mojej rodine, mame zachránilo život.“ Miestni, ktorí si jej príbeh uchovávajú, Lisette volajú, naša Líza.