Na prvý pohľad by ste si o Katke možno nepomysleli, koľko odvahy sa v nej ukrýva. Krásna, mladá a pritom nebojácna redaktorka, ktorá v televízii na bratislavskej Kolibe pracuje už 11 rokov. Pritom študovala umelecký smer, no ocitla sa na obrazovke. „Moji známi dodnes hovoria, že som ‚vyrástla‘ na pódiu. Vždy som sa dobre cítila pred publikom, zrejme preto pre mňa nebolo ťažké postaviť sa pred objektív kamery. Začínala som v regionálnej televízii Zemplín. Boli sme skvelá partia, nadšení, kreatívni a zapálení pre prácu, a to tak veľmi, že sme pripravovali vlastné relácie, ktoré sme sami strihali aj moderovali. (Úsmev.) Vďaka Vladovi a Evke Bučkovcom som sa naučila všetky technické veci, ktoré pri výrobe reportáží a spracovaní témy musíme ovládať. Vtedy som bola presvedčená, že prácu redaktorky mám už v malíčku,“ spomína Katka na svoje začiatky.

Na zmenu nie je nikdy neskoro
Zdroj: archív K. K.

Vojna na vlastnej koži

Mnohé si povedia, čo by mohlo byť nebezpečné či náročné na práci redaktorky. Veď sa len postaví pred kameru, zavolá pár ľuďom, zistí informácie. Katkina práca však nie je len prechádzka ružovou záhradou a vrhá sa aj do toho, na čo by niektoré z nás nenašli ani štipku odvahy. „Myslím si, že okrem odvahy je to hlavne obrovská túžba vidieť a zažívať všetko na vlastnej koži, nie iba sprostredkovane. Viackrát sme nakrúcali vo vojnovej zóne na východe Ukrajiny. Boli sme s vojakmi na ukrajinských pozíciách priamo v prvej línii. Dôstojník, ktorý nám dával povolenie, sa nás tesne predtým spýtal, či nás omrzel život. Šanca, že dôjde k ostreľovaniu pozície, bola podľa neho 50 na 50,“ odhaľuje Katka zákulisie jednej zo svojich reportážnych výprav a sama priznáva, že to bolo jedno z najťažších rozhodnutí v jej živote.

„Bolo naivné si myslieť, že nepriestrelná vesta nás zachráni... Zažili sme však to, čo mnohí vidia možno iba vo filmoch. Mimochodom, vojenskú pozíciu, na ktorej sme nakrúcali, začali ostreľovať krátko po tom, ako sme odtiaľ odišli. My sme len mali viac šťastia,“ hovorí dnes už s úsmevom na tvári, no vtedy jej nebolo všetko jedno.

Najťažšie na tejto práci podľa Katky je byť tak blízko ľudského trápenia, vidieť bezmocnosť a nespravodlivosť.
Zdroj: archív K. K.

Približovala zakázaný Černobyľ

„Konflikt na Donbase trvá už vyše sedem rokov. Boje si doteraz vyžiadali viac ako 13-tisíc mŕtvych. Obe strany sa navzájom obviňujú z porušovania prímeria a svet ich vyzýva na mierové riešenie – to sú frázy, ktoré počúvame denne. Najviac mi je ľúto všetkých tých ľudí, ktorí sa proti svojej vôli stali súčasťou tejto už pomaly zabudnutej vojny,“ hovorí Katka o svojej skúsenosti z Donbasu. Počas nakrúcania reportáže u našich susedov mala aj adrenalínový zážitok.

Nie každý môže povedať, že sa plavil po rieke, ktorá je na niektorých miestach rádioaktívna. „Na plavbu po rieke Pripiať sme chvíľu naberali odvahu. Chceli sme priniesť pohľad na zakázanú černobyľskú zónu úplne z inej strany – z člna námornej ochrany Ukrajiny. Plavili sme sa pozdĺž najzamorenejšej oblasti sveta a hraníc s Bieloruskom. Práve v súvislosti so situáciou v Bielorusku bola hranica posilnená a aktuálne je tam dvakrát viac hliadok ako predtým. Rieka Pripiať je rádioaktívna len na niektorých miestach. Námorníci po vodách Pripiati a Dnepra sprevádzajú bieloruské lode až do kyjevského prístavu.“

Katka Kleknerová
Zdroj: archív K. K.

Extrémny turizmus

Počas svojej cesty za reportážou mala možnosť stretnúť sa aj s mužmi, ktorí strážia černobyľskú zónu. Možno si poviete, že toho za deň asi veľa neurobia, veď kto by tam chodil? No Katka vie, že to tak nie je. „Aktuálne bojujú s takzvaným extrémnym turizmom. Ľudia zo zamorenej oblasti vynášajú všetko, čo nájdu. Dokonca aj predmety, ktoré sú stále rádioaktívne. Napriek tomu ich ponúkajú na čiernom trhu. V zóne zbierajú parohy, huby aj jahody – to všetko je, samozrejme, zakázané,“ opisuje situáciu pri Černobyli nebojácna redaktorka, ktorá to videla na vlastné oči.

Viackrát nakrúcala vo vojnovej zóne na východe Ukrajiny aj v Černobyli.
Zdroj: archív K. K.

Adrenalín pre zábavu nevyhľadáva

Viete si predstaviť, že by sa do takých situácií dobrovoľne dostalo vaše dieťa? Ako matka by ste sa zrejme modlili, len aby sa vrátilo v poriadku. A možno by ste sa to svojej ratolesti snažili vyhovoriť a báli by ste sa o ňu každú sekundu. Čo na to Katkini rodičia? „Mojím kameramanom je manžel a naši rodičia si už zvykli. No nakrúcanie na Donbase prežívali ťažko. To, že sme vo vojnovej oblasti, zistili až večer počas správ, keď videli reportáž. Viete si asi predstaviť ten telefonát od mojej mamy po vysielaní...

Takže niekedy im radšej vopred nehovoríme, kam sa chystáme, a inokedy im zavoláme, až keď sme na mieste,“ prezrádza Katka svoj fígeľ na rodičov, aby sa dopredu nebáli a nechceli im to vyhovoriť. Brunetka má z určitého pohľadu adrenalínový život. No len v tej pracovnej oblasti. Na zoskok padákom z lietadla či bungee jumping by ste ju nenahovorili. „Keď už riskujem, tak kvôli niečomu, čo za to stojí, nie pre zábavu. Takýto druh adrenalínu nevyhľadávam a bojím sa aj v lietadle.“ (Úsmev.)

Okrem odvahy je to obrovská túžba vidieť a zažívať všetko na vlastnej koži, nie iba sprostredkovane, priznáva novinárka.
Zdroj: archív K. K.

Chce meniť veci

Každá práca je svojím spôsobom náročná a ťažká. Či už zo psychickej alebo z fyzickej stránky. Ak nás však baví, zvládame aj tú „temnejšiu“ stránku akosi ľahšie. Ani Katka nie je výnimkou a existujú veci, ktoré sú pre ňu skutočne ťažké. „Najťažšie na tejto práci je byť tak blízko ľudského trápenia, vidieť bezmocnosť, nespravodlivosť... Na druhej strane je veľmi povzbudzujúci pocit, že vďaka našim reportážam sa podarilo už neraz mnohé veci zmeniť, vyriešiť a pomôcť ľuďom v situáciách, keď im nevedela pomôcť polícia či súd,“ hovorí Katka, ktorá má však problém naozaj si oddýchnuť od práce.

„Veľmi by som sa chcela naučiť úplne vypnúť od práce, ale je pravda, že v mysli mi stále bežia témy, ktoré by som ešte chcela spracovať. Vlastne celá naša rodina tou prácou žije,“ uzatvára odvážna reportérka, ktorá môže byť vzorom mnohých žien.