Odvážna Soňa navštívila väzňa, ktorý je už 30 rokov na samotke: Čakala všeličo, ale TOTO nie!

„Dobrý deň. Chcela som vás srdečne pozdraviť a poslať veľa sily. Nech viete, že niekto na vás myslí. Modlím sa za vás. Ostávam s pozdravom...“ Toto si na pohľadnici prečítal pred pár rokmi jeden z väzňov v leopoldovskej väznici, ktorý je doživotne odsúdený za vraždu. Soňa Vancáková si o ňom čo-to prečítala na internete a ozvala sa mu. Po pár týždňoch prišla odpoveď. Kontakt udržiavajú dodnes.

Nejde o jediného väzňa, s ktorým si sympatická východniarka píše. „Začalo sa to príbehom chlapca, ktorému som pomáhala v rámci nášho občianskeho združenia. Vyrastal v detskom domove, následne sa dostal do väzenia za bitku, a keď ho pustili, ocitol sa na ulici. Vybavila som mu doklady, platila ubytovňu, našiel si prácu a snažil sa začleniť do bežného života. Až kým si raz nevypil, dostal sa do potýčky a znovu do basy. Keď mi napísal prvý list z cely a opísal podmienky, v akých žije s ďalšími spoluväzňami, bolo to strašné.

Pre väčšinu je najhoršie, že nemajú žiadnu psychickú podporu a kontakt s vonkajším svetom. Preto som sa ponúkla, že môžem písať aj ostatným, nielen jemu,“ spomína, ako sa začala jej komunikácia s tými, ktorí napáchali rôzne trestné činy. Od drog, lúpeží cez majetkovú trestnú činnosť až po vraždy. Vrahom je i najstarší väzeň na Slovensku, s ktorým je v pravidelnom kontakte. Dokonca ho po roku, čo si vymieňali listy, začala navštevovať.

Bol to vraj poriadny adrenalín. Ten má však Soňa rada. Jediné, čoho sa bála, bolo, že jej príde trestanca ľúto a preplače celé dve hodiny návštevy. Našťastie, nestalo sa tak. Ani strach ju nepremkol. „Bezpečnostné opatrenia sú veľmi prísne. Rozprávali sme sa cez telefón s tým, že nás od seba delilo nepriestrelné sklo. Všade okolo boli dozorcovia. Pripravovala som sa na najhorší scenár, že väzeň nebude vedieť rozprávať, lebo tridsať rokov je na samotke, že bude mať veľa jaziev. V mysli som si nachystala veľa tém, ale žiadna z nich sa mi nezdala vhodná. Veď opýtať sa ho, ako sa má, mi prišlo čudné,“ pokračuje.

Zažila však príjemné prekvapenie. Osemdesiatnik prišiel v dobrom fyzickom stave s úsmevom na perách. Bol vďačný, že ho prvýkrát niekto navštívil, pochválil sa, že sa venuje výrobe hlinených figúrok, a dokonca mal zmysel pre humor. „Práve ten a viera držia mnohých pri živote,“ vysvetľuje. O jeho brutálnom čine sa nebavili. Tému týkajúcu sa trestného činu nikdy sama neotvára. Každý sa jej však prizná sám. Najčastejšie v listoch, ktorých jej denne prichádza niekoľko.

Odsúdení však nie sú jedinou skupinou na okraji spoločnosti, ktorým pomáha. V občianskom združení Maják nádeje sa sústreďuje na chudobné rodiny. „Prispievame im na nájom, deťom zabezpečujeme školské pomôcky, rodinám hygienické potreby i potraviny. Podmienkou je, že sa musia zapájať do tvorivých dielní, kde vyrábajú rôzne produkty.“ Hoci ju obklopujú zložité životné situácie, má šťastie, že sama žije spokojný život. Ťažké osudy iných však potrebuje ventilovať. „Najčastejšie športom, modlitbami a tichom. Aspoň raz do roka sa snažím odísť na týždeň do kláštora, kde nikoho nevidím, nepočujem a som sama so sebou. Je to najlepšia dovolenka, akú si viem predstaviť,“ uzatvára s úsmevom.