ONA si myslela, že je jej životnou láskou, no ON ju po čase psychicky týral a dokonca aj ŠKRTIL

V pätnástich rokoch na strednej škole sa Kateřina spoznala s chlapcom, s ktorým po čase začala chodiť. Bola to taká tá prvá ozajstná láska. Bol starší o štyri roky a ona spomína, že k nemu hrozne vzhliadala. „Čo povedal, akoby bolo sväté. Ale už po dvoch rokoch vzťahu sa objavovali náznaky, ktoré mi mali ukázať, že to nebude úplne v poriadku,“ uvedomuje si dnes a dodáva, že napríklad nechcel, aby sa maľovala, nosila krátke sukne. Celé to obhajoval tým, že je to pre jej dobro. Katka však bola veľmi zamilovaná a nič nechcela vidieť.

Rodičom nič nepovedala
Po maturite sa vzali a odišli spolu pracovať na Nový Zéland. „Bol to skôr jeho sen, ale hovorila som si, že to tam rok zvládnem a aspoň zažijeme niečo nové. Bolo mi veľmi smutno za rodičmi a kamarátmi a on mi už po pár dňoch zabavil telefón s odôvodnením, že je to pre moje dobro, aby som si rýchlejšie odvykla od rodičov a zvykla na to, že som tam len s ním.“ Katka vraví, že situácia sa postupne zhoršovala. Vo všetkom našiel zámienku, aby mohol vyvolať konflikt. „Rodičom som to nevedela priamo povedať, len v nejakých náznakoch, no dúfala som, že si to všimnú. Nechcela som im hovoriť, že ma škrtil alebo polieval studenou vodou, aby sa nevystrašili, keďže boli na druhom konci sveta.“

Rany na duši
Viac ako fyzické týranie však prevládalo to psychické – nadávky, ponižovanie, zastrašovanie. „Doteraz si pamätám, ako sme s manželom ležali v posteli a on do tmy predniesol: ,Ty sa ma bojíš?‘ a začal sa hrozivo smiať. Do toho ticha. Alebo ako mi luskol prstami pred očami a bolo pre neho potešením, keď som sa zľakla. Alebo raz, keď som bola sama doma, hádzal mi do okien kamienky. Nadával mi, že som nikto, a ak budem chcieť odísť, nikoho si v živote nenájdem, pretože kto by chcel takú chuderu.“ To zanechalo na duši mladej ženy oveľa väčšie rany ako nejaké facky či modriny.

Ušla na políciu
Katka vraví, že v podstate od prvej chvíle, keď jej zabavil telefón, vedela, že má problém. „Cítila som, že koniec príde, len som nevedela kedy a za akých okolností. Posledná kvapka nastala asi po polroku, keď ma zase škrtil a nechcel ma pustiť do práce.“ Katka sa začala naozaj veľmi báť, a tak bežala do internetovej kaviarne, keďže nemala telefón. Odtiaľ zavolala domov a všetko povedala rodičom. „Mamka mi poradila, nech idem na políciu. Policajti ma odprevadili do bytu, ja som sa zbalila a odletela domov. O mesiac priletel do Česka. Potom som s ním bola ďalšie dva roky, keď som od neho opakovane odchádzala a zase sa vracala,“ spomína na veľmi ťažké životné obdobie.

Rozhodla sa to ukončiť
Z toho kolotoča fyzického a psychického týrania jej nakoniec pomohla úplná náhoda. „V práci som sa stretla s chlapom, ktorý prežíval niečo podobné zo strany priateľky, a tak sme sa o tom začali rozprávať, vymieňali si názory, skúsenosti. To nás spojilo a on bol ten, ktorý mi pomohol podať žiadosť o rozvod,“ vraví dnes už vyrovnaná žena. No nebolo to vždy tak. Pol roka po rozvode bola úplne v pohode, veselá a plná života. Ale ako hovorí, jedno ráno sa zobudila a nemohla vstať z postele. Prepadla ju úzkosť. „Stále som len plakala, nevedela som, čo so sebou. Začala som navštevovať paniu, ktorá so mnou robila meditačné cvičenia, a chodila som na akupunktúru.“

Vypísala sa z toho
Radikálna zmena nastala, keď založila blog, kde najskôr písala o bežných denných starostiach a radostiach, ale potom spísala článok o svojom nevydarenom manželstve. „Na článok mi pri­šlo množstvo reakcií a správ od žien, ktoré prežívali alebo prežívajú niečo podobné. Povedala som, že by bolo dobré spísať to všetko do uceleného príbehu, a tak vyšla kniha Svobodomyslná. S cieľom a myšlienkou pomáhať ženám, ktoré sú v tom tiež, aby vedeli, že na to nie sú samy. Minimálne im kniha môže ukázať, že ich situácia nie je bezvýchodisková. Pocit radosti a šťastia v sebe znova môžu rozdúchať, len to bude možno trochu trvať, ale určite to stojí za to.

Dôležité rozhodnutie
A čo by odkázala silná žena, dnes šťastne vydatá dvojnásobná mama tým, ktorí prežívajú psychické a fyzické násilie ako kedysi ona sama? „Zaručený recept nie je. Bohužiaľ, každá žena na to musí prísť sama. Nefunguje nútenie do rozchodu a riešenia situácie bez toho, aby si bola obeť istá, práve naopak. Jediné, čo môžem poradiť, je pozrieť sa sama do seba a opýtať sa, či chcem takto žiť napríklad ďalších 50 rokov. To môže priniesť odpoveď. Pre niekoho môže byť impulzom nový partner, kamarátky, cestovanie, nová pracovná príležitosť. Niekto na to príde hneď, niekto o pár rokov a niekto na to nepríde napríklad celý život.“