Operná diva Eva Bodorová o láske k svojmu mužovi: Keby si TOTO neuvedomila, dopadlo by to zle

Evka mi rozpráva, že bola dievčaťom, ktoré neholdovalo diskotékam. Radšej sa zašila s knihou do rodinnej vinice. „Nikdy mi nenapadlo, že by som chcela študovať klasickú hudbu. Na strednej škole som uprednostňovala r’n’b, afroamerickú hudbu, páčila sa mi Alicia Keys, Mariah Carey, Whitney Huston. A išla som týmto smerom,“ spomína speváčka.

V roku 2007 však nastal v jej živote zlom. Známa, ktorá vyučovala spev, podarovala Evke cédečko opernej divy Marie Callasovej. „Keď som si ju vypočula, uchvátila ma už na prvé počutie. Nechápala som, ako vie vydávať také tóny. Zároveň ma zaujala jej osobnosť, bola doslova dáma. I mňa uchvacuje bontón a etiketa. Jednoducho ma inšpirovala z každej stránky.“ Uchvátila ju natoľko, že sa prihlásila na štátne konzervatórium v Bratislave.

Evka mi prezrádza, že po absolvovaní konzervatória dostala ponuku od jednej speváckej agentúry na pôsobenie v zahraničí. „To bol veľmi zaujímavý prelom, pretože v agentúre vyberali približne z tristo kandidátov a vybrali ich päť. Bola som jednou z nich,“ vraví s úsmevom. Mladú speváčku poslali do nemeckého Düsseldorfu. „Moji rodičia si nevedeli predstaviť, ako budem fungovať v nemecky hovoriacej krajine, nemala som tento jazyk v láske. Zároveň bolo ťažké opustiť rodinu a zázemie,“ spomína na čas odchodu.

„Ale vďaka ľuďom, s ktorými som spolupracovala, sa mi tam žilo úžasne. Či už z osobnej stránky, alebo pracovnej, boli veľmi milí, priateľskí a ochotní. Nemecká mentalita mi učarovala, hoci som spočiatku bola skeptická.“ Eva vraví, že dostávala spevácke roly, s ktorými jej vedeli poradiť. Vďaka nim osobnostne, umelecky aj vnútorne rástla. „Bazírovali na mojej originalite. Aby som sa samostatne vyvíjala, ako chcem, netlačili ma do ničoho, ale nechali ma ísť svojím smerom. Sebarealizácia človeka je dôležitá. Vtedy nie sme ako skopírovaní. Speváci sú často rovnakí, lebo im nedávajú priestor, aby boli originálni.“ Našťastie, toto nebol jej prípad.

V roku 2017 dostala ponuku hrať hlavnú postavu v Mozartovom diele Únos zo Serailu v Slovenskom národnom divadle a, samozrejme, všetko po nemecky. „Bola to ťažká rola, ale mala som možnosť spolupracovať s významnými umelcami. Za túto rolu som vďačná, odvtedy som mala každý rok možnosť hosťovať aj v Bratislave.“ Ponuky a koncerty pribúdali. Momentálne hosťuje v Štátnom divadle v Košiciach. Keď sa však pýtam, kde najradšej vystupovala, odpoveď je jednoznačná. „V Düsseldorfe. Akokoľvek sa na to pozerám, tam som bola najviac nakopnutá a vystavená výzvam.

Tam som mala najúžasnejšie spätné väzby vo svojom živote,“ spomína. A čo najradšej spieva? „U mňa nejde ani tak o skladbu, ako o autora, a tým je Gaetano Donizetti. V jeho opere Roberto Devereux hrám kráľovnú Alžbetu. Je to nádherná, i keď zložitá opera. Myslím si, že najnáročnejšia, čo som vôbec spievala. A on to tak bravúrne a detailne napísal, že človek musí čarovať s hlasom. Musím na tom pracovať, aby diváci mali pocit, že prišla anglická kráľovná,“ vysvetľuje.

Evka vraví, že byť opernou speváčkou je úžasné, no i náročné, a to hlavne pre človeka, akým je ona – perfekcionistku. Do svojich vystúpení dáva maximum. Aké pocity má pred vystúpením? „Pár hodín pred koncertom sa upokojím a poviem si, čo mám predviesť tým ľuďom. Potom sa už len krásne oblečiem a namaľujem, aby to bolo pekné vizuálne a esteticky. Dvadsať minút pred koncertom sa rozospievam a potom vyjdem na javisko. Musím sa najskôr pokoriť hudbe, aby sa ona pokorila mne. To je moje motto.“

Táto práca je podľa nej úžasná v tom, že je to jej záľuba. Vraví, že pri vstupe na javisko nemá strach, ale pocit, že ide domov. „Milujem vydávať zo seba tie najlahodnejšie operné tóny, aby ulahodili ľuďom, ktorí si ich prišli vypočuť. Umenie robím Bohu, pre ľudí, pre seba, je to jednotný vnútorný pocit v symbióze. A to z každej stránky, či už hereckej, alebo zo speváckej. Dávam do toho niečo originálne, aby ľudia mali zimomriavky,“ vraví s láskou k svojmu povolaniu.

Mladá žena je tiež vďačná za každú spätnú väzbu, z ktorej si vždy niečo zoberie. Prijíma ju teda otvorene. „Spätná väzba od divákov je to, čo ma najviac motivuje, keď sa s nimi rozprávam po koncerte. Cez nás prežívajú príbeh. A to je to, čo ma ťahalo k tejto práci. Emočná hĺbka slov a vecí okolo ma zaujíma.“ Vraví, že každému odporúča plniť si sny a počúvať svoj vnútorný hlas.

Evkin partner je zároveň jej kolega – medzinárodne uznávaný dirigent maestro Mgr. art. Jozef Katrák. Ako sa žije partnerom, ktorí sú zároveň spolupracovníkmi? „Najskôr sme si museli na seba zvyknúť. To je normálne. Zároveň vnímame hudbu úplne inak. Ako speváčka sa sústreďujem na techniku spevu a emočné veci. Partner ako dirigent a klavirista zasa na výrazovú a interpretačnú stránku. Jozef je mojím „tretím uchom“, upozorňuje ma na dodržiavanie dynamickej stránky skladby.“

S úsmevom dodáva, že nikdy nebrala jeho slová ako kritiku alebo že jej chcel „liezť do kapusty“. Jednoducho si dala poradiť. Vraví o sebe, že má maďarské korene a temperament. Keby k tomu pristupovala inak, zle by to dopadlo. „Našli sme si cestičku, on ku mne a ja k nemu,“ hovorí na záver.

Operná diva mi prezrádza, že má aj druhú stránku osobnosti. „Vinárstvo je pre mňa tiež druh umenia. Máme desaťročnú vinicu v Hontianskej Vrbici, kde sama pracujem. Je to moja záľuba. Keď máme čas, ideme do vinice, máme viničný domček. Zaujímam sa o vína, degustujeme s otcom a vlastne sa to u nás prenáša už z generácie na generáciu od starého otca.

Takže som operná speváčka, ktorá vyrába víno,“ vraví so smiechom. „Manuálnej práce sa nebojím, okopávam aj sadím nové kríčky, prihováram sa vinici a spievam jej. Vnímam vinicu ako niečo, čo žije. Som tam bláznivá, mali by ste ma vidieť. Nabíja ma to energiou a potom idem pracovať oddýchnutá.“