Operná speváčka Ľubica Vargicová: Hnevá ma lajdáckosť

Zamilovali ste sa do opery na prvé počutie?

Prvé operné predstavenie, ktoré som videla až ako študentka konzervatória, ma vôbec nezaujalo. Dovtedy som nebola na opere. Spievanie sa mi páčilo, ale pre mňa bol spev iba populárna hudba. Operu som vôbec nepoznala. Venovala som sa hre na klavír. Mama mala ideu dať ma na štúdium spevu. Preto som sa prihlásila na konzervatórium.

Na základnej škole ma veľmi bavila matematika a fyzika, čiže keby ma neprijali na konzervatórium, možno by dnes bola zo mňa atómová fyzička. Počas školy sme museli chodiť pravidelne do divadla. Očarila ma až Pucciniho Bohéma. Vtedy som plakala, behal mi mráz po tele. Nechápala som, čo sa so mnou deje a nechcela som z divadla odísť.

Opera vás jednoducho očarila. Čiže dostať sa na najvyššie posty na opernom nebi bolo potom vašou ambíciou?

Až také ambície som nemala. Mala som šťastie, že si ma na najprestížnejšom svetovom opernom festivale v Salzburgu všimli ľudia, ktorí ma posunuli ďalej. Dokonca to najskôr vyzeralo tak, že festival ani nestihnem. Narodilo sa mi totiž tretie dieťa a nevedela som, ako rýchlo sa dostanem zo speváckeho ničnerobenia.

Tvrdo som makala, lebo som si bola vedomá, že by to bolo škoda odrieknuť. Ale až na pódiu som si uvedomila, kde vlastne som a s akými kapacitami spievam. Roztriasli sa mi kolená, stiahlo hrdlo a keď sa to skončilo, bola som šťastná, že som to zvládla. Bola som tam s celou rodinou. Nečakala som žiadne pokračovanie. Ale potom s pribúdajúcimi zahraničnými skúsenosťami som túžila vyskúšať ešte viac.

Chcela som nielen sebe, ale svojej profesorke spevu dokázať, že moje štúdium nebol premrhaný čas a oplatilo sa do mňa investovať. S úspechmi odbúdalo kritiky?

Kritika je veľmi dôležitá, lebo drží človeka pri zemi. Nedá sa žiť len z predošlých úspechov, ale stále treba potvrdzovať svoje kvality. Kritiku očakávam a dokonca si ju vyžadujem.

Nechcem počuť iba pozitíva, ale aj čo sa druhým nepáčilo, hoci to niekedy bolí. Boli na svoju dcéru hrdí aj rodičia?

Mamička bola šťastná, že som naplnila jej sen. Otec spočiatku nechodil na moje koncerty, lebo nesúhlasil s tým, čo som študovala. Mrzelo ma to, ale nepripúšťala som si to. Avšak, keď som sa prvýkrát dostala na javisko SND už počas štúdia, oslovilo ho to a uznal moju prácu. Hoci ma nikdy nahlas nepochválil, pre mňa bolo uznaním už to, že prišiel na predstavenie a videla som ho šťastného a hrdého, keď mi celé divadlo nadšene tlieskalo.

Bol otec prísny?

Bol veľmi prísny, autoritatívny, pragmatický, taký malý Napoleon. V mnohom som sa podala na neho, takže medzi nami často vznikali trenice. Bolo to do určitej miery aj tým, že medzi nami bol veľký vekový rozdiel. Vždy som si ho však vážila.

Keď ste v prvom ročníku na vysokej otehotneli, asi vás nepochválil.

Pre rodičov to bola z mojej strany veľká trúfalosť. Podľa nich som porušila konvencie, lebo som bola ešte slobodná a študentka. Prvé tehotenstvo bolo síce neplánované, ale aj napriek tomu som bola šťastná, lebo som otehotnela s mužom, za ktorého som sa chcela vydať a som s ním dodnes. Všetko ostatné bolo druhoradé, aj keď nie nepodstatné.

Aké je teda manželstvo dvoch umelcov?

Má svoje výhody, keďže manžel ako hudobník má pochopenie pre moju prácu. Pozná pocit trémy a zodpovednosti na javisku. Vie, že keď som pred predstavením nervózna, zbytočne sa ma nemá nič pýtať. Stále s týmito pocitmi bojujem, ale snažím sa ovládať. Manžel je mojou oporou a viem, že keď sa čokoľvek stane, s ním všetko zvládnem.

Je pozorný, taktný a tolerantný a navyše je s ním aj zábava. Máte rituál pred vystúpením?

Hlasivky by mali byť vo forme, no i oddýchnuté, takže v deň vystúpenia skoro nerozprávam. Keď ma češú a líčia, dávam si kávu, relaxujem, prípadne si opakujem texty. Potom sa rozospievam, prejdem najťažšie pasáže árií a naplno sa sústredím na výkon. Všetko totiž rada robím na sto percent. Napríklad aj šoférovanie. V aute si nikdy nepustím rádio ani nedvihnem mobil. Nemám rada, keď treba robiť veľa vecí naraz, lebo potom hrozí, že sa neurobia poriadne. Možno som perfekcionistka a detailistka, ale hnevá ma nepoctivosť a lajdáckosť.

Ste perfekcionistka aj čo sa týka výchovy detí?

Som prísna a konzervatívna. Snažím sa deťom dať dobrú výchovu a všestranné vzde lanie Všetci traja ovládajú hudobný nástroj a pohybovo sa realizujú vo folklórnych tanečných súboroch. Dvadsaťročný Lukáš študuje na univerzite stavebné inžinierstvo, štrnásťročnú Margarétku prijali na konzervatórium a sedemročný Jakub je prváčik.

Také vekové rozdiely medzi deťmi vám asi prinášajú aj ich rozmanité problémy. Vyhovuje vám to?

Povolanie speváčky mi nedovolilo byť dlhší čas mimo práce, a preto sú medzi deťmi také vekové odstupy. Oni možno majú pocit, že nemajú k sebe partnera. Trvám však na tom, aby sa o seba navzájom zaujímali, pomáhali si a vedeli sa jeden o druhého postarať.

Myslím, že je to pre nich úžasná škola do života. Podľa mňa čím viac detí v rodine, tým je to jednoduchšie, ak ich správne zapájate do rodinného života. Cítila by som sa nemožne, keby som k nim musela volať opatrovateľku. Dokonca otravovať starých rodičov mi je niekedy nepríjemné. Preto, keď mám pracovné povinnosti v zahraničí, chodíme všetci spolu.

Z dcéry bude herečka?

Margarétka je silná osobnosť od narodenia. Páčia sa jej muzikály, preto chce byť muzikálovou speváčkou alebo herečkou. Má veľa temperamentu, je očarujúca, taká rebelantka. Tým, že vyrastá s bratmi, je ostrieľaná, ale niekedy až veľmi drzá, a nie nežná, ako by ste podľa jej zovňajšku čakali.

To však priniesla aj doba a ja sa len ťažko zmierujem s tým, čo si dnešné deti dovolia k svojim rodičom. Neviem, či to treba potláčať, alebo nechať tomu voľný priebeh. Mne jednoducho prekáža, keď sa neslušne správa, keď je priveľmi sebavedomá. Mám radšej skromných ľudí. Zatiaľ ešte nemá v sebe pokoru, ale verím, že ju získa. Kiežby som ja mala také sebavedomie na vysokej, aké má ona už teraz.

Boli ste zakríknutá?

Nie, ale bola som veľmi sebakritická. Neverila som si, že dokážem niečo zaujímavé, výnimočné. Videla som väčšinou len svoje nedostatky a myslela som si, že som škaredá. Odkedy mám však manžela a deti, už sa sebou nezaoberám.