Osud Slovenky, ktorá má doma 8 detí: Ako to ZVLÁDA? Na ženách ju prekvapuje, že nedokážu TOTO

Na Niku som naďabila na Instagrame. Okamžite ma zaujal štýl jej písania – úprimnosť, neha, porozumenie, ale aj hĺbka prežitého. Píše o tom, čo prežíva ako mama, ale najmä ako žena. Opisuje to pekné aj to nepekné, čo život prináša a pred čím by sme možno radšej zatvorili oči.

Nika je známa svojím blogom Denník mamy 8 detí. Samu seba vníma ako ženu, ktorá sa rozhodla žiť a nielen prežívať. „Odhodlala som sa podeliť o svoje pohľady na život, výchovu a vzťahy s ľuďmi, ktorých to zaujíma. Robím poradenstvo a mentoring v oblasti vzťahov a to je to, čo ma baví a napĺňa,“ začína svoje rozprávanie.

My, ktoré máme jedno či dve deti, si nedokážeme predstaviť, ako sa to dá zvládať. Chce to dobré plánovanie? Jasné pravidlá? Či len veľa lásky, pochopenia a pevných nervov? „Myslím si, že na to treba zo všetkého trochu. Aj dobré plánovanie, aj pravidlá, aj pevné nervy, aj pochopenie, no najmä veľa lásky. Je to správny mix všetkého, ale ani tak sa to nedá zvládať. Zvlášť, ak pod zvládaním rozumieme, že je všetko tip-top. To nebude nikdy. Treba si nastaviť hranice. Myslím tým hranice honby za dokonalosťou. Aby sme sa neuštvali,“ hovorí Nika.

Potom dodáva: „Ako to teda zvládam? Moja obľúbená odpoveď je, že veď to nezvládam! Na kopu vecí zabudnem, veľa neriešim, niektoré mi deti musia pripomínať. Musela som sa naučiť obmedziť svoju snahu na to nevyhnutné. Ale to nevyhnutné som si musela najprv zadefinovať,“ hovorí akčná mamina.

Nika medzi základné a nevyhnutné potreby zahrnula emocionálne potreby detí, ale aj tie svoje. No to až po dlhých rokoch zanedbávania samej seba. Až keď jej došlo, že naozaj platí – ak je spokojná mama, je spokojné dieťa. Sama potrebovala zistiť, čo ju urobí spokojnou. Práve definovanie toho, čo chcem/nechcem je určením vlastných hraníc. Stále ju však prekvapuje, koľko žien nedokáže odpovedať na otázku, čo vlastne chcú.

Najmladšia Nikina dcéra sa narodila, keď mal najstarší syn 15 rokov. Ako doma zvládali súrodenecké vojny a pubertu? „Neviem, či som ich zvládla. Niektoré som len prežila. (Úsmev.) Milujem pubertu a pubertiakov. Z malého dieťaťa sa stáva človek, ktorý objavuje a odhaľuje to, kým skutočne je. A mám obrovskú radosť, že môžem byť pri tom.

Nepretvárať človeka na niečo, čo si myslím, že by mal byť, ale pomôcť mu rozvíjať jeho vlastnosti a schopnosti, ktoré dostal do vienka, a pomôcť mu tiež vyrovnať sa s inakosťou. Lebo každý z nás je jedinečný, iný. A iný neznamená zlý. O tom je môj prístup k puberte a možno aj k tým súrodeneckým vojnám. Hoci musím povedať, že s týmto prístupom tých vojen veľa nebolo. Nemali prečo bojovať. Nepotrebovali bojovať o svoje miesto a pozíciu, lebo každý z nich vie, že ju má, a je mu v nej dobre. Lebo ho v nej podporujú ostatní.“

Všetko znie pekne až idylicky, ale nebolo to vždy tak. Nika priznáva, že prišli aj stavy vyhorenia a vyčerpania. „Bolo to v čase, keď som nevenovala dosť pozornosti sebe, svojim potrebám. V čase, keď som očakávala, že moje potreby musí naplniť niekto zvonka.

Možno aj preto je dobré, že som mala manžela, ktorý moje potreby nenapĺňal, a tak som sa musela jedného dňa zobudiť v nemocnici a uvedomiť si, že to takto ďalej nepôjde. No a vtedy som postupne začala nastavovať tie hranice, o ktorých som už hovorila. Išlo mi to ťažko a krvopotne, keďže som nič také nepoznala.“

A čo chod domácnosti? Platí delenie povinností, aby všetko nebolo na maminých pleciach? „Dnes už áno, ale aj to treba strážiť. Máme tabuľku domácich prác, ktorú pravidelne aktualizujeme. Jedna z najčastejších otázok od rodičov je, ako dosiahnuť, aby dieťa samo upratovalo a robilo svoje domáce povinnosti. Neviem. (Úsmev.) Ono je to podľa mňa takmer nedosiahnuteľné. Veď ani mne sa väčšinou nechce všetko, čo doma treba urobiť.

Jednoducho sa len prinútim. A niekedy nie. Tak prečo by som mala očakávať od detí, že budú fungovať ako stroje a všetko budú robiť bez toho, aby som im to pripomínala? Ale nemôžem sa sťažovať. Moje deti celkom dobre fungujú v rámci domácich prác. Vedia, že to nie je moja domácnosť – a v mnohých rodinách často skloňovaná „moja strecha“ –, ale naša spoločná domácnosť a na jej chode by sme sa mali podieľať spoločne.

Určite ste zvedavé, ako si Nika dokáže pri toľkých deťoch nájsť čas pre seba. „Dnes to už dokážem. Už viem, ako na to. Kým boli všetky deti malé, bolo to omnoho náročnejšie. A hlavne som nevedela, že môžem. Často som mala výčitky, keď som s nimi nebola nonstop, keď som chcela byť sama. Manžel ma nepodporoval, čo sa týka času pre seba, a teda sa to celé len zhoršovalo. Musela som sa však naučiť aj to, ako chcem tráviť čas sama so sebou.

Čo to pre mňa znamená a čo potrebujem. Či je to stretnutie s kamarátkou bez detí, alebo výlet aj s deťmi. Či je to čítanie knihy, alebo nejaká spoločenská udalosť. Či je to kreatívna umelecká činnosť, alebo športovanie. Keď som pochopila, že už ďalej nevládzem, začala som skúšať, čo ma baví a čo mi pomáha.“

Nika otvorene píše aj o tom, že sa po 20 rokoch manželstva rozviedla. Z čoho vyplynulo rozhodnutie rozísť sa po toľkých rokoch? „Je bolestné prežiť 22 rokov v manželstve, snažiť sa ho zachraňovať, pracovať na vzťahu, kryť nedostatky a prešľapy vo viere, že to ten druhý pochopí a prestane s tým. No a stalo sa, že pretiekol môj pohár trpezlivosti a bolesti. Uvedomila som si, že toto už viac nechcem. Predstava, že by som takto mala žiť ďalších 20, možno 30 rokov, bola neznesiteľná.

Rozhodnutie k tomuto kroku zrelo niekoľko rokov. Až sa udiali veci, ktoré sa už nedali zvrátiť. Aj keď s ľútosťou a bolesťou, rozhodla som sa pre ukončenie manželstva. Trvalo mi to dlho aj preto, že som si nechcela priznať, že som obeťou. Ani dnes, keď o tom rozprávam, mi nie je najľahšie. V hlave mi znejú všelijaké pochybnosti o sebe. Že to možno nebolo také zlé, veď to možno malo šancu.

Ospravedlňovala som jeho správanie, no dnes viem, že sa definuje ako psychické týranie. Bolo ťažké vzdať sa tej obete v sebe. Je to náročný boj. Aj preto som odhodlaná pomáhať ženám nájsť seba, aby nemuseli byť obeťami ako ja.“

Najbolestnejšou skúškou bola pre ňu strata syna. Dá sa s niečím takým zmieriť? Čo jej dodalo silu pokračovať ďalej? „S tým sa zmieriť nedá. Je to bolesť, ktorá sa nedá opísať. Ktorú by som najradšej nezažila. A nikomu ju neprajem zažiť. Je to obrovské množstvo ,už nikdy‘, ktoré mi dennodenne napadajú pri spomienke na neho. No zároveň život plynie ďalej.

Všetky moje deti potrebujú rásť a dospievať. V určitom zmysle sa nám v tom momente s ním zastavil čas. Ale zároveň každý ide ďalej. A čo mi dalo silu pokračovať? Okrem iného uvedomenie, že chcem, aby všetky moje deti žili ďalej. I keď s bolesťou straty, ale s možnosťou objavovať seba a tento svet. Ak by som ja prestala žiť a len by som prežívala, chýbal by im najbližší príklad toho, ako sa dá žiť.“

Na záver sa Niky pýtam, ku ktorej peknej rodinnej spomienke sa rada vracia. Hovorí, že je ich veľa. Práve vyšla jej druhá kniha Deň za dňom z denníka mamy 8 detí. Tá je plná spomienok. Starších, ale aj novších. Začala ju tvoriť po smrti syna. Sú v nej aj ťažké veci a udalosti, náročné okamihy, lebo v nej píše aj o manželstve, aj o smrti.

„Ale to všetko je život. To všetko patrí k sebe. Ťažké aj krásne zároveň. Posledný rok ma naučil, že je nezmyselné očakávať, že to dobré bude trvať navždy. Nie, v živote sa vedia diať krásne a ťažké veci pokojne aj súčasne. A tak to beriem. Preto chcem žiť a nielen prežívať,“ uzatvára.