Otcov DENNÍK po jeho smrti jej otvoril oči: AŽ TERAZ spoznala jeho SKUTOČNÚ LÁSKU...

Domnievam sa, že väčšina detí nemá ani poňatia alebo iba čiastočne pozná, aký je príbeh lásky jej rodičov. Bohužiaľ, aj ja som jedna z tých, ktorí o tom veľmi nerozmýšľali, pretože mama s otcom nám nezvykli rozprávať detaily ich zoznámenia, čo cítili, ako ľúbili. Ani ja som sa nepýtala, aké boli ich prejavy zamilovanosti na začiatku spoznávania. Hlavou mi to preblyslo, až keď som pochovala matku, sestru aj otca. Keď som z celej rodiny zostala jediná, náhodou sa mi dostal do ruky otcov denník s nadpisom Môj život na vojenčine, písaný v rokoch 1954 až 1956. V čase, keď som ešte nebola na svete.

A tak som sa pustila do čítania ľúbostného zápisníka, na niektorých miestach poznačeného humorom, aby som spoznala otcovu prítulnosť k mame, vtedy skromného zamilovaného dvadsaťročného vidieckeho mládenca Milana k osemnásťročnej dievčine Zdenke. Všetky tie slová nehy, ktoré k nej prechovával v čase osamelosti na vojne a starostlivo si zapisoval do denníka, sú dôkazom ich lásky. A tak pár vecí zverejním.

Spoznávala som ich zbližovanie, intimitu, prejavy žiarlenia, smútku, záchvaty zbytočnosti, tiesnivé pocity sklamania i radosti. Vety písané okrúhlym drobným písmom predo mnou s údivom odkrývali slovo za slovom otcovu zraniteľnosť, jeho pravú tvár, akú som ako dieťa, bohužiaľ, nikdy nepoznala. Dátum prvého bozku či objatia. Kúpu snubného prstienka, mamino odmietnutie, otcovo sklamanie...

Zapisoval všetko dôležité, citové vzruchy, ktoré pociťoval, a pritom nestrácal svoju úprimnosť a šarm. Opisy priateľstva, únavných presunov vlakom na cvičiská, ale aj písania listov a večného hľadania telefónnej búdky ako ich jediného spojenca. Chvenie, čakanie na odpoveď, podozrievanie, aby neprijala dvorenie iných obšmietajúcich sa chlapcov. Vyznania príťažlivosti, ako si uvedomovali, že je to vzájomné a nie chvíľkové. Rozžiarené stretnutia radosti, túlenie, pohladkania vlasov, prvé bozky šťastia a úľavy i smutné dojemné lúčenia spôsobené návratom do kasární, riskovanie basy, trpké objímanie zastrené slzami.

Tak či tak, dnes už poznám odpovede na vtedajšie dychtivé otcove otázky, ako sa skončí ich láska, dnes viem, že zlatým prstienkom v kostole boli naveky spojení, vychovali dve dcéry a že už obaja ležia bok po boku na cintoríne.

Hoci aj príhodu, ktorá sa vám stala a dodnes ju rozprávate priateľkám a známym. Ak nejakú máte, sem s ňou, potešíme sa, uverejníme v tlačenom Novom čase pre ženy aj na webe a ešte aj odmeníme peknou knihou. Príbehy posielajte na ivana.adamcova@newsandmedia.sk