Nemala som šťastné detstvo, pretože otec bol alkoholik. Večer, keď sa vrátil z krčmy poriadne opitý, fyzicky aj psychicky týral celú rodinu a rozbíjal všetko, čo mu prišlo pod ruku. Bol aj na liečení, ale abstinovať vydržal len krátko.  Raz, keď sa vrátil z krčmy a zase vystrájal ako vyšinutý, vrhol sa na mňa, udieral ma do hlavy a v istom okamihu sa ma pokúšal uškrtiť. Zachránili ma súrodenci a mama – nejako ho odo mňa odtrhli.

Zranené hrdlo ma prinútilo navštíviť lekára. Ten mi hneď odporučil, aby som otca nahlásila na polícii. Urobila som to spolu s mamou. Podali sme trestné oznámenie. Otca si pozvali na vypočutie, ale ďalej nič neurobili. Odvtedy ma otec nenávidel, či už bol triezvy, alebo opitý.

Hneď ako som skončila strednú školu, rozhodla som sa odsťahovať k priateľovým rodičom a po krátkom čase sme sa vzali. V tom čase už otec začal mať zdravotné problémy. Neprešiel ani rok a on sa doslova upil na smrť. Potrápil celú rodinu ešte pár dní a hneď po vianočných sviatkoch zomrel. V rodičovskom dome som s manželom zostala aj po pohrebe. Pomohla som mame s prípravami pohrebu i karu, a keď mi mama navrhla, aby sme prespali u nej a domov šli až na druhý deň, aj som sa potešila. Boli sme veľmi unavení a padlo nám to dobre. Lebo predstava niekoľkohodinového cestovania ma teda nelákala.

Neodpustil ani po smrti

Mama nám ustlala v ich manželskej posteli a sama spala v obývačke. Ľahla som si na otcovu posteľ. To som ešte netušila, čo sa bude v noci diať. Dlho som nemohla zaspať. Hlavou sa mi preháňali momenty zo smutného detstva, ktoré mi pripravil otec alkoholik. Nakoniec ma únava premohla.

Neviem, ako dlho som spala, ale zrazu ma premkol čudný pocit. Ovial ma chladný a zapáchajúci vzduch. Neskôr som začula, ako sa zo skrine, v ktorej mal otec osobné veci, ozvali čudné zvuky. To som už celkom prebratá sedela na posteli a oblieval ma studený pot. Po chvíli som sa odvážila a pomalými krokmi som podišla k vŕzgajúcej skrini. Bola pootvorená, tak som ju iba zatvorila a ľahla som si vedľa manžela.

O chvíľu však ku mne opäť zavial zápach a chlad a hneď za tým sa dostavilo aj vŕzganie. Vtom som na hrdle pocítila silné a chladné zovretie rúk. Chcela som vykríknuť, ale nedalo sa. Nemohla som vydať žiadny zvuk. Chcela som sa brániť, kopať nohami a rozhadzovať rukami, no moje telo bolo ako z olova. Nevládala som sa pohnúť. Keď som si myslela, že je po mne, že otec prišiel dokonať svoje dielo, zrazu všetko prestalo a ja som sa mohla posadiť.

V izbe nebol nikto, len skriňa bola otvorená. Manžel vedľa pokojne spal.  Do rána som nezaspala, čakala som, kedy sa zobudí mama a manžel, aby som im o tom porozprávala. Mama bola vystrašená a bolo nám jasné, že otec mi ani po smrti nedokáže odpustiť, že som ho udala na polícii. Odvtedy som v jeho posteli už nikdy nespala. Od tej noci nedokážem prestať myslieť na to, že medzi nebom a zemou niečo naozaj je a že mi to otvorilo ďalšie úrovne zážitkov. Akoby som odvtedy spoznávala neviditeľný svet. Mnohé nevysvetliteľné javy, ktoré sa mi odvtedy stali, by však boli na nový príbeh.

Dana

Čo my na to?

Racionálny človek by Dankin zážitok bral ako niečo, čo sa jej prisnilo, ako veľmi živý sen, ktorý je umocnený udalosťami a emóciami. Aj to, že sa nemohla pohnúť ani vykríknuť, pripomína sen. Zato ľudia citliví na všetko neviditeľné by tvrdili, že Danka jednoznačne zažila ducha svojho otca a v prospech tohto tvrdenia by hrali aj ďalšie Dankine zážitky. Kam sa radíte vy a čo si o tom myslíte?