Otec priviedol domov tajomného cudzinca: To, čo v noci robil v izbe, vystrašilo celú rodinu!

Bola som neposedné dievča, ktoré stále tancovalo, behalo po lúkach, spievalo, bolo neustále v pohybe. Vraj som bola veľmi vnímavá. Nič mi neuniklo. Ani cudzí ujo, ktorého otec priviezol na motorke domov. Otec sa vracal z práce na motorke do malebnej obce Jedlinka pri Bardejove a popri ceste stretol cudzinca. Spýtal sa ho, koho ide navštíviť. Pánovi nebolo do reči, ale po chvíli povedal, že je veľmi chorý, aby mu pomohol. Otec ho doviezol k nám domov. Pán si unavene sadol na posteľ, nebolo mu do reči, vyzeral vystrašene či unavene. „Chce si iba trochu oddýchnuť,“ povedal nám, „a vraj pôjde.“ A tak u nás zostal jednu noc a dva dni.

Do domu sme mali dva vchody, dom bol dlhý 20 metrov. Z obývačky sa dalo prejsť chodbou, jedálňou, ďalšou chodbou, humnom až do maštale. Otec sa pobral do maštale nakŕmiť dobytok a sliepky, vtom náš hosť vstal a odchádzal aj s otcom. Keďže sa otcovi nepredstavil ani nepreukázal svoju totožnosť, mali sme z neho čudný pocit. Otec bol odvážny a nebojácny chlap. Strach asi nemal. Odišiel aj s pánom do maštale a za krátky čas sa vrátili. Hosť nechcel ani jesť, že vraj mu nechutí. Keď sme všetci vyšli von, ľahol si na posteľ.

Zvečerievalo sa a pán sa stále akosi nepoberal domov. Aj by sme ho nechali spať, ale cez jedáleň sme sa potrebovali dostať do kúpeľne umyť. Rozhodli sme sa, rodičia a súrodenci, že v tichosti postupne prejdeme. Len čo otec otvoril dvere, pán si hneď sadol na posteľ. Otec mu tichým hlasom povedal, že sa umyjeme a nebudeme ho rušiť. Keď sa umývali rodičia, v chodbičke pri kúpeľni si náš hosť o kamienok ostril nôž a znovu si odišiel sadnúť na posteľ. Rodičia sa zľakli, veď čo zamýšľa pán, ktorý tvrdí, že je chorý, a tu ostrí nôž?! Možno to bude nejaký zlodej. Nás deti hneď poslali spať do spálne. Ale nemohli sme zaspať skoro celú noc.

Náš hosť dostal v noci vysoké horúčky, až blúznil. Moji rodičia mu dávali studené obklady na hlavu, ruky, nohy, aby mu znížili horúčku. Mamka uvarila kmínovo-zeleninový vývar, ktorý mu dávala piť. Na svitaní hosťovi horúčka klesla.

Ráno prišli žandári, porozprávali sa s pánom a zistili, že je to etnograf pochádzajúci z Prešova. Jeho priezvisko som si nezapamätala a ani mamka. V ten deň sa náš hosť u nás už naobedoval a s otcom šli na obecný úrad. Po niekoľkých hodinách poňho prišlo osobné auto a bez rozlúčky odišiel. Po niekoľkých mesiacoch sme dostali písomné poďakovanie za nezištnú pomoc a že jeho vďaka ostane v ňom na celý život.

Takto v minulosti etnografi pešo chodili z obce do obce, asi po celom kraji, a spisovali geografické názvy hôr, lesov, polí, lúk, riek v regiónoch, potrebných na zabezpečenie jednotnosti geografických názvov, na vytvorenie databáz na našom území, na zhotovovanie máp, plánov a podobne. Takisto pre lepšiu orientáciu v mapách, pre spoznanie spôsobu a dôvodu vzniku týchto názvov v regióne, lebo názvy boli späté aj s etnikom a so sociálnou príslušnosťou ľudí, s ich jazykom, ideológiou v regióne. Na to som prišla pri písaní rodinnej kroniky. A tento tajomný cudzinec, ktorému sme poskytli pomoc, hoci sme o ňom nič nevedeli, robil takúto osamelú a často nebezpečnú prácu. Ale má miesto v našich spomienkach.

Anna

Z tohto príbehu ide ľudskosť a takisto ukazuje, že v Slovákoch naozaj drieme pohostinnosť. Cudzincom vieme poskytnúť pomoc i prístrešok napriek tomu, že to môže byť nebezpečné, a čo-to riskujeme, ak neznámeho nepoznáme. Všetka česť, ako sa zachoval Annin otec a celá rodina. Pravdepodobne tým zachránili jeden život.