Mala som sladkých pätnásť, ale pre mňa aj tak všetko bolo zaliate niečím pochmúrnym. Asi aj kvôli tomu, že som sa rozišla s mojím chlapcom. Viete, aké sú dievčatá v tomto veku. Veľmi citlivé. Prežívala som to a nič pre mňa nemalo zmysel. Rozhodla som sa preto, že už nechcem o chlapcoch ani len počuť a budem žiť len pre seba a svoje záujmy.
V tom čase som mala veľkú chuť spievať. A nielen doma, ale aj niekde, kde ma budú iní počuť. Šla som teda do centra voľného času, najprv akože len na internet, ale aj kvôli tomu, aby som zistila, aká je tam situácia, čo sa týka spevu. Až tu zrazu. Spoza dverí počujem beatbox. Vtedy som ešte poriadne nevedela, čo to je.
V centre som sa opýtala, či majú krúžok zameraný na spev. Jedna z pracovníčok mi povedala, že za dverami skúša dvakrát do týždňa jeden chlapec. Mám sa ho vraj opýtať, či nepotrebuje speváčku. Chvíľku som sa zamyslela, ale nakoniec som pozbierala odvahu. Postavila som sa pred tie kožené dvere, stihla som kľučku, nadýchla sa a vkročila som!
Zrazu som onemela. Srdce mi začalo byť ako divé. Nič také som predtým necítila. On sa otočil, lebo práve niečo robil s káblami. Ostali sme obaja ako zmrazení. Ja som sa nevedela vykoktať a v jeho očiach som videla zarazenie. Neviem prečo som na neho urobila taký dojem už na prvý pohľad. Prestala som sa totiž parádiť i maľovať. Vlasy som mala len tak zapletené do chvosta.
Predstavili sme sa jeden druhému a vysypala som zo seba, kvôli čomu som tam. On akoby znova ostal v nemom úžase, no povedal, že môžem prísť nabudúce a niečo vyskúšame. Samozrejme, prišla som a nechala som mu aj svoje číslo. Cestou na železničnú stanicu sa mi však podlamovali kolená.
Nastal ten deň. Prišla som za ním do centra a začali sme na sebe pracovať. Iskry, pohľady i úsmevy medzi nami len tak preskakovali. Vždy ma chodieval odprevádzať na vlak a naše rozhovory nemali konca. Asi po troch týždňoch od nášho prvého stretnutia ma tiež išiel odprevadiť, ale nedalo mu to a do vlaku nastúpil spolu so mnou. Bolo práve Valentína.
Bola som prekvapená. Hneď som premýšľala, čo poviem doma, že chcem ísť ešte von. Nakoniec sa to vyriešilo. Išli sme sa spolu prejsť k potoku, kde je romantické prostredie. A v tej najnečakanejšej chvíli mi položil otázku, ktorá mi bola osudovou až doteraz. Povedal, že ku mne cíti viac ako kamarátstvo a že by bol šťastný, keby sme to spolu skúsili.
Vtedy som si spomenula na to, čo som si povedala, keď som sa rozišla s mojím bývalým: že už nechcem o chlapcoch ani počuť a keď niekedy s nejakým ešte budem, tak len s tým pravým. V ten večer som mu povedala síce áno, ale pochybnosti vo mne stále ostávali.
Nakoniec som sa rozhodla, že tomu nechám voľný priebeh. Veď som k nemu aj ja cítila viac, ako len kamarátstvo. Myslím si, že chybu som rozhodne neurobila. A prečo? Lebo sme spolu doteraz a už môžem s úprimným srdcom povedať, že je to môj pravý. Milujem ho deň čo deň a to viac a viac. Náš vzťah trvá už šesť rokov. Prežili sme spolu mnoho zlého, ale zároveň aj o to viac krásneho.
