Peťu varovali, že jej svokra je bosorka! Myslela, že je iba taká zlá, ale ONA bola SKUTOČNÁ

Bola som mladá, zamilovaná a milovaná. Keď ma manžel požiadalo ruku, bez váhania som povedala áno. Moja nastávajúca svokra sa s tým nevedela zmieriť. Bola som dieťa bez rodičov. Nevedela sa cez to preniesť, dodnes sa jej to nepodarilo. Prežili sme spolu 30 rokov manželstva, máme dve dospelé dcéry, ale mám pocit, akoby bolo nad nami temno.

Keď sme mali ísť bývať k svokrovcom, ľudia v okolí ma varovali, nech sa k tej bosorke nesťahujeme, nech ideme čo najďalej. Vedela som, že ma nemá rada, ale neverila som, že by bola až taká zlá a časom by sa to neurovnalo. Veď som sa nevydávala z vypočítavosti, ale z lásky. Určite to nakoniec pochopí.

Lenže jej nenávisť a silná zloba ku mne neutíchali. Veríte v prekliatie alebo urieknutie? Ja áno, lebo s nimi neustále bojujem. Vnímam to skrz deti, seba a myslím si, že aj manžela.

Keď ľudia vtedy hovorili o bosorke, myslela som si, že prenesene, že tým myslia, že je zlá žena. No dodnes ma varujú a myslia to doslovne. Neviem, či čaruje, alebo ako to robí, ale fakt je, že niečo nie je v poriadku.

Doma mám tichého, neustále nahnevaného manžela. Keď sa hádame, počujem smiech a vidím jej radosť. Možno ho len nahovára proti mne. Alebo je za tým aj niečo iné? No nikdy neviem, čo môjho manžela trápi. Príde domov a je ticho. Krik strieda mlčanie.

Stále ľutujem, že sme sa už dávno nepresťahovali. Nechce o tom ani počuť. Keď sme na dovolenke alebo len vyrazíme niekam mimo domu, hneď mám zhovorčivého a usmievavého muža. Doma je to často trápenie.
Cítim, že je za tým svokra. Koľkokrát upratujem, napríklad všade umyjem podlahu, a už vidím, ako zo záhrady s blatom na nohách behá pocelom dome. Vládnu tu jej pravidlá. Keď si zavolá návštevu, tak platí, že čo je naše, to je ich, ale čo je ich, do toho nás nič. Keď kúpim niečo nové, rozbije to alebo zničí. Berie nám poštu alebo zámerne nepreberie zásielku, ak vie, že niečo príde. Všetko robí napriek.

Je mi z toho smutno, nech robím, čo robím, všetko je zle. Nevypuklo to z ničoho nič, od začiatku bola taká, len mám pocit, že sa to stupňuje a nie ustupuje. Snažila som sa nájsť si cestu k svokre, ale nedá sa, ďalej nevládzem.

Je pravda, že vždy som bola ticho, ale s pribúdajúcim vekom som s tým prestala. Možno preto, lebo sa ozvem, je oheň na streche. Aj manžel sa dostáva s mamou do konfliktu, ale potom sa nerozpráva so mnou. Všetko v sebe dusí, mňa to veľmi trápi. Trápi ma, ak na mňa vybuchne. Trápi ma, že sa nemôžeme doma usmievať a zlomyseľnosť mojej svokry nemá konca.

Takého zlého a nespokojného človeka, ako je ona, som nikdy nestretla. Nerozumiem jej, ako môže mať radosť z utrpenia druhých? Nevidím svetlo na konci tunela. Túžim len po jednom. Po pokoji v rodine, harmónii a láske. Celé roky odolávam, aby som s ňou nebojovala, snažím sa nevšímať si to, ale už naozaj neviem, čo si počať...

Podeľte sa oň s druhými! Možno ich inšpirujete alebo povzbudíte, potešíte alebo si s vami zaspomínajú na detstvo či na problém, ktorý máte aj vy. Píšte na novycasprezeny@novycasprezeny.sk a pridajte heslo Nikdy by mi nenapadlo!