Po rokoch čakania sa im splnil sen: Dojímavý príbeh Veroniky o láske, viere a vianočnom zázraku

Vždy túžili po deťoch. Jej manžel jej už po troch mesiacoch vzťahu povedal, že  s ňou chce mať deti, čo ju vtedy mierne šokovalo. Predsa len, väčšina mužov býva skôr nastavená na užívanie si slobodného života.

Začali sa oň snažiť už po roku vzťahu, keď padlo rozhodnutie, že sa zosobášia. Brali to vtedy s ľahkosťou, ak sa dieťa podarí, bude to skvelé, ak nie, pôjdu ďalej, boli ešte mladí. Dieťa však stále neprichádzalo. Veronika pravidelne chodila na preventívne prehliadky, pričom všetko vyzeralo byť v poriadku. Ultrazvuky ukazovali rastúce folikuly alebo známky ovulácie, ale napriek tomu tehotenstvo nenastalo.

Po piatich rokoch márneho snaženia gynekológ vystavil žiadanku na spermiogram pre jej manžela. Zistili, že čo lekár, to iný spermiogram – niektoré vyšetrenia zahŕňali len základné údaje, ktoré nehovorili nič o kvalite spermií. Napokon sa ukázalo, že manžel má nízky počet spermií vo vzorke a ich pohyblivosť (A a B) bola taktiež nedostatočná. Lekár sa ho spýtal, či prekonal v detstve mumps, keďže jeho ročník ešte nebol povinne očkovaný. Keď manžel potvrdil, že mumps prekonal, predpokladalo sa, že práve to malo za následok problémy s produkciou spermií. Lekár im odporučil vitamíny pre oboch, za ktoré zaplatili približne 100 eur, a po pol roku mali prísť na kontrolu. Výsledky však ukázali, že sa nič nezmenilo. Vitamíny nepomohli. Spermie boli stále na rovnakej úrovni. Odporučili ich do centra asistovanej reprodukcie, no toto riešenie nebolo pre Veroniku a jej manžela prijateľné. Cítili, že bez ďalších vyšetrení, ako je rozbor krvi alebo ultrazvuk semenníkov, sa nikam nepohnú.

Rozhodli sa pokračovať v snažení prirodzenou cestou, no ako mesiace prechádzali do rokov, frustrácia narastala. Videli, ako ich priatelia a známi zakladajú rodiny, a tento tlak ich často dostával na emočné dno. Mali aj ťažké obdobia, keď frustrácia prekážala aj v ich komunikácii. Veronika spomínala, ako vždy, keď jej meškal cyklus, utekala kúpiť tehotenský test. Tých negatívnych testov, ktoré oplakala, bolo nespočetné množstvo. S humorom dodáva, že za tie roky zrejme prispela na platy zamestnancov fabriky vyrábajúcej testy. Ich cesta za dieťatkom bola plná nádejí, sklamaní a nekonečného čakania, ale obaja sa snažili nájsť silu ísť ďalej a nevzdávať sa svojej túžby po rodine.

Veronika počas ďalších rokov prekonala toxoplazmózu, ktorá sa prejavovala príznakmi ťažkej virózy. Počas troch týždňov mala vysoké teploty a slabosť, že sotva dokázala chodiť. Lekárka jej spravila krvné testy, ktoré odhalili aktívnu toxoplazmózu, a tak ju poslala na infekčné oddelenie. Tam jej nasadili antibiotiká, ale len preto, že sa s manželom pokúšali o dieťa. V opačnom prípade by liečba nebola potrebná, pretože toxoplazmóza väčšinou odznie sama a človek zostane imúnny. Prednostka infekčnej kliniky, ktorá si uvedomovala ich snahu o bábätko, rozhodla o širšom infektologickom rozbore. Výsledky ukázali, že Veronikin manžel má toxokarózu, ktorú zrejme mal už dlhé roky. Toto ochorenie síce nebolo príčinou jeho neplodnosti, no po preliečení sa mu zlepšil krvný obraz a odpuchli mu uzliny.

Pri jednej z preventívnych prehliadok Veronikin gynekológ nebol prítomný a zastupovala ho mladá lekárka. Keď jej Veronika spomenula ich roky neúspešného snaženia o dieťa, tá jej vystavila žiadanku na genetické vyšetrenie. Výsledky dopadli výborne – s manželom sa spoznali do posledného chromozómu. Veroniku zároveň poslali na hematologický rozbor, kde natrafila na lekára, ktorý bol veľmi ochotný a spravil jej aj niektoré nadštandardné vyšetrenia. Ani tie neukázali žiadne problémy.

Jej manžel navštívil ďalších dvoch urológov. Jeden z nich vykonal kvantitatívny spermiogram, ktorý však potvrdil len základné výsledky. Druhý, ktorý sa uskutočnil v centre asistovanej reprodukcie, len potvrdil predchádzajúce zistenia, no bez ďalších vyšetrení. Nakoniec obaja absolvovali návštevu reprodukčnej imunológie, kde výsledky neboli priaznivé. Veronika mala imunitnú odpoveď voči spermiám, čo však nebrala ako zásadný problém. Lekár, ktorého navštívili v Lúčkach, im vysvetlil, že táto imunitná odpoveď je premenlivá a môže sa považovať za akúsi „autoantikoncepciu“, ktorá zabraňuje, aby mali deti. Jeden cyklus môže byť táto imunitná odpoveď taká silná, že zabije spermie a ďalší cyklus odpoveď pominie a cesta k počatiu je otvorená.

Lekári zistili, že Veronike chýbal vitamín D, a preto začala užívať rybí olej. Situácia s manželom však bola zložitejšia. Ukázalo sa, že jeho spermie nielenže boli v malom počte, ale väčšina z nich nevytvárala enzým potrebný na narušenie obalu vajíčka (zona pellucida). Tento proces si vyžaduje spoluprácu viacerých spermií, no v jeho prípade to nebolo možné. Keď manžel, ktorý sa venuje reprodukcii u zvierat a dôverne pozná tieto procesy, videl výsledky, bolo mu jasné, že prirodzené počatie je takmer nemožné. Táto realita ich oboch hlboko zasiahla. Manžel pochopil situáciu a otvorene priznal, že dieťa prirodzenou cestou nebude.

Pre Veroniku bolo obzvlášť ťažké zmieriť sa s týmto záverom, pretože vždy verila, že otehotnie prirodzene, bez pomoci lekárov. Myšlienka asistovanej reprodukcie bola pre nich navyše komplikovaná, pretože boli veriaci a necítili sa s touto cestou stotožnení. Doma mala už roky vyplnené papiere na adopciu, no stále nemala odvahu ich podať. Obe možnosti pre nich predstavovali veľkú dilemu, no pri takých výsledkoch si uvedomovali, že ich cesta za dieťatkom bude oveľa náročnejšia, než si kedy predstavovali. Veronika s manželom sa v náročných chvíľach často modlili. Pre nich bola viera neoddeliteľnou súčasťou života a najväčšou oporou v období, keď sa všetky ich snahy končili neúspechom. Hľadali silu u Boha a verili, že on jediný môže priniesť riešenie.

Napriek tomu, že mali dom, prácu, zvieratá a navzájom sa ľúbili, stále im chýbalo niečo zásadné – dieťa, pre ktoré všetko budovali. Po rokoch márneho čakania a nepriaznivých výsledkoch sa Veronika dostala do stavu hlbokej frustrácie. Cítila sa bezmocná a začala užívať antidepresíva. Chodila na sedenia k psychologičke, aby sa vyrovnala s bolesťou, ktorá ju neprestávala sužovať. Pred očami mala len tmu, akoby neexistovala nádej ani svetlo na konci tunela. Postupne sa však zmierila s myšlienkou, že prirodzene dieťa nikdy nepočnú, a začala hľadať inú cestu, hoci s ňou nebola vnútorne stotožnená.

Jeden rok pred Vianocami prišla zvláštna zmena. Počas firemného večierka si Veronika pripila len symbolicky, pretože jej menštruácia meškala už viac ako týždeň. Neprikladala tomu veľký význam, lebo koniec roka bol pre ňu vždy hektický a stresujúci. Napriek tomu sa rozhodla pre istotu vynechať alkohol. Postupne si začala všímať drobné zmeny na tele. Nemohla sa zapnúť do podprsenky a neustále jej bolo zima. No výsledky lekárov tvrdili, že prirodzene otehotnieť je nemožné.

Fyzické príznaky sa však stupňovali. Začalo jej byť zle z niektorých vôní a jedál, najmä z rybieho oleja a vareného bravčového mäsa. Preto manžela počas vianočných sviatkov poprosila, aby jej kúpil tehotenský test. Keď sa na ňom objavili dve čiarky, bola ohromená. Bol to jej prvý pozitívny test po deviatich rokoch snáh a nepriaznivých prognóz. Zistili, že čakajú dieťa práve na Vianoce, čo pre nich znamenalo skutočný vianočný zázrak.

Vianoce boli pre nich odvtedy vždy výnimočné. Hoci prvé tehotenstvo ešte prinášalo obavy, najkrajšie sviatky prišli, keď dieťatko bolo už fyzicky medzi nimi. Rodina konečne zažila pocit úplného šťastia. Pripravovať Vianoce pre deti a vnímať ich radosť z darčekov a atmosféry bolo pre Veroniku a jej manžela tou najväčšou odmenou.

O ďalší zázrak ich osud neochudobnil. Deväť mesiacov po pôrode jej opäť meškala menštruácia. Veronika si zo zvedavosti spravila ďalší test a opäť bol pozitívny. Dnes sú rodičmi troch detí, ktoré považujú za chodiace zázraky. Veronika verí na vianočné zázraky, lebo ich život dokazuje, že sa skutočne dejú.