Pochybil lekár? Pre zle ošetrený zub jej dcéra skoro umrela! To, čo zažila táto matka, je hrôza

Príbeh sa stal dávno, pred 38 rokmi. Je veľmi pravdepodobné, že doktor, ktorý všetko zlo zapríčinil, už nežije. Aké zlo? O tom je tento príbeh...

Všetko sa udialo v dvoch susedných krajoch. V jednom som vyrastala a v druhom bývam už viac ako 50 rokov. Po skončení školy som tu začala pracovať. Vtedy boli ešte umiestenky, takže miesto som mala pridelené. Keď som išla navštíviť rodičov, musela som prejsť susedným krajským mestom, vystúpiť v okresnom, odtiaľ cestovať autobusom a keď som z neho vystúpila, šla som ešte viac ako kilometer pešo na samotu.

Môj pradedko sa oženil v druhej polovici 19. storočia a prababka vraj bola taká pekná, že sa o ňu bál, a preto postavil dom na samote. Neskôr si jeho šesť detí postavilo tri domy vedľa seba tak blízko, že keď pršalo, dalo sa prejsť od jedného k druhému „suchou nohou“.

Príbeh so zubami mojej dcéry začal veľmi skoro. Sotva sa jej vytlačili prvé zúbky, jeden z nich bol pokazený, ale to mi žiadny z lekárov nepovedal. Jeden predný zub mal zdeformovaný tvar a vytrhnúť ho mohol len primár. V stanovený deň som si s ňou sadla do kresla, jej nožičky som držala svojimi nohami a ručičky rukami. A pán primár začal nadávať, že jej nikto nedrží hlavičku. Žiaľ, viac možností som už nemala, čo robila jeho sestrička, netuším. Nejako sme to zvládli a chvíľu mala so zubami pokoj.

Keď som šla s deťmi k babke a dedkovi na prázdniny, ozval sa pokazený zub. Nezostávalo mi nič iné, len sa vybrať do okresného mesta mojich rodičov k zubárovi. Pán doktor, ktorý moju dcérku vzal, mi dával lekciu o čistení zubov, a popritom si na každý prst nasadil kovové prstence. A potom jej začal vŕtať zub. A ako? Tak, že jej tiekla krv. Keď skončil s vŕtaním, poslal nás preč.

Z ambulancie na autobus to bolo ďaleko, dieťa bolo po takom zákroku a strese malátne. V autobuse naň šli driemoty. Keď sme dorazili k babke, dcéru som uložila do chládku, aby si odpočinula. Po čase som zistila, že spí, ale líca jej začali černieť a opúchať. Vedela som, že „pohotovosť“ v meste začína fungovať okolo piatej poobede. Neváhala som a znovu absolvovala cestu späť. Na pohotovosti mi doktorka na moju otázku, kde je zubná pohotovostná služba, odpovedala: „Najbližšia je v krajskom meste. To dievčatko vám chytá otravu krvi.“ „Vydrží do rána?“ „To vám neviem povedať.“

Neriskovala som a vybrala sa do krajského mesta. Tam sme natrafili na milého vodiča mestskej hromadnej dopravy, ktorý nás vyložil pred nemocnicou a vysvetlil, ako sa tam dostaneme. Službu na pohotovosti mal mladý lekár, ktorý dal dcérke injekciu a až potom začal konať. Doslova jej vyberal kúsky zuba zo zapáleného ďasna. Keď skončil, bolo veľa hodín a my 50 kilometrov mimo bydliska rodičov. Kým sme sa dostali domov, bola úplná tma, ale tešila som sa, že som nezaváhala. Obávam sa, že keby ten mladý doktor nezasiahol, možno by sme už malej nosili na hrobček kvetinky. Dcéra však má dodnes traumu zo zubárov.