Počuli ste už o pôrodníckom násilí? TÁTO žena o ňom hovorí narovinu: Pre TOTO sa to u nás deje

Keď začala študovať dokumentárny film, očakávala, že bude zobrazovať život ľudí za hranicami našej krajiny. Maia Martiniak však vraví, že život šiel inak a v tom čase porodilo veľa jej kamarátok. „Vďaka nim sa ma dotkla aj téma domácich pôrodov. Fascinovalo ma to a zároveň zarážalo, ako agresívne na túto tému reaguje okolie. Spolu s mojou citlivosťou na násilie na ženách sa tieto témy začali odrážať aj v mojich filmoch. V bakalárskom filme Zuna je jednou z protagonistiek moja mama. Rozhovor s ňou o mojom narodení a pôrodoch mojich bratov spôsobil, že som sa začala o túto tému intenzívne zaujímať,“ spomína.

Maia vraví, že narážala aj na príbehy iných žien, ktoré boli v súvislosti s pôrodom veľmi bolestivé. Študovala knihy, hovorila s odborníkmi a odborníčkami o tom, ako pôrodný proces ovplyvňuje život ženy, dieťaťa, ale aj partnera a medziľudské vzťahy. „Zarazilo ma, že existuje toľko dostupných odborných informácií, štúdií o tom, ako má pôrodníctvo napredovať a ako posilňovať kontakt matky s dieťaťom.“ Ale u nás sa na to akoby nereflektovalo. Vo svete sa v tom čase už intenzívne riešili očakávania ženy a jej komfort, ona sa stále stretávala s presviedčaním, že nič také ako trauma z pôrodu neexistuje. „V tom čase som sa dostala do dánskej univerzitnej pôrodnice v Aarhuse, kde sa diali pôrody tak, ako som cítila v sebe, že by sa mali diať.“

Tieto zážitky z Dánska spôsobili, že sa zrodila túžba, aby každá žena mohla zažiť pekný pôrod. A tak rozbehla proces vytvorenia filmu. „Našla som si spolupracovníčky, ktoré mi s filmom pomáhali, ako napríklad odbornú konzultantku Zuzanu Kriškovú, dramaturgičky Bibu Bohinskú a Ingrid Mayerovú alebo producentku Silviu Panákovú. Túto ženskú energiu neskôr doplnila strihačka Mária Hirgelová, s ktorou sme strávili takmer dva roky v strižni. Bol to neuveriteľný proces a nestačili by nám všetky stránky tohto časopisu na to, aby sme ho opísali,“ spomína na tvorbu filmu. Zlom nastal, keď opätovne potrebovali získať súhlasy žien na uverejnenie ich príbehov vo filme. „Bolo to veľmi krehké obdobie, keď film skoro nevznikol. Nakoniec sa nám to podarilo a napriek kontroverznej téme a finančným problémom dokument dosiahol aj medzinárodný úspech.“

Mnoho žien malo vďaku filmu možnosť ukázať partnerovi, ako sa pri pôrode cítili. Alebo zistili, že ich pôrod nebol úplne v poriadku. „Pôrodnícke násilie je totiž v našom zdravotníctve tak dlho, že nám už prestalo vadiť. To potrebujeme zmeniť, opäť ako spoločnosť scitlivieť a nastaviť starostlivosť o tehotné, rodiace ženy a tie v šestonedelí tak, aby sa cítili bezpečne a dostali najkvalitnejšiu zdravotnú starostlivosť. A to bez rozdielu sociálnej skupiny,“ vraví Maia. Mnohokrát sa podľa nej nazerá na pôrody len cez telo. „Ak je žena živá, bez zjavných fyzických poškodení, považujeme to za úspech. Akoby jej duševné zdravie neexistovalo. A to isté platí o dieťati. Následky traumatického pôrodu sa ukazujú oveľa neskôr, v období, keď si to len málokto spojí s pôrodom.“ Výskumy dokazujú, že žena si pôrodný zážitok pamätá celý život takmer identicky. Je to existenciálna skúsenosť a ovplyvňuje ju to vo vzťahu k nej samej, k jej dieťaťu, partnerovi, blízkej rodine, ku kamarátom a kolegom.

Dotkla sa aj témy partnerov pri pôrode. „Partner pri pôrode môže byť svedkom násilia, ale sú aj prípady, keď je priamo vyzvaný, aby sa na násilí podieľal. Môže sa stať, že žena a muž, ktorí boli pri tom istom pôrode, vnímajú pôrod rozdielne. Je to spôsobené tým, že sme už mnohé nerešpektujúce a násilné postupy prijali ako normu, a v tej chvíli môže muž tvrdiť, že pôrod prebehol bezproblémovo a personál sa správal dobre. A v inej miestnosti bude sedieť žena, ktorá plače a opisuje všetky hrôzy, ktoré sa jej stali. Máme tendenciu takúto ženu označiť za ,hysterku‘ alebo povedať, že je precitlivená a preháňa. Ale pri traume je dôležitý názor toho, kto traumu prežil, a aké zranenia spôsobila traumatická skúsenosť u danej osoby.“ Podľa jej slov treba v tomto prípade situáciu riešiť z pohľadu zranenej ženy.

Maia vraví, že si všimla skutočnosť, že vyšehradský priestor je poznačený obdobím socializmu, keď sme nemali právo vyjadriť svoj názor. „Akoby to v nás ostalo, názor ženy pri pôrode nie je dôležitý, lebo nie je vzdelaná v oblasti pôrodníctva. Akoby sa ignorovali prirodzené procesy pôrodu, pocity jej tela a spojenie s dieťaťom. Navyše, mnoho zdravotníkov je zvyknutých na vykonávanie pôrodníckej praxe, ktorá je v tomto čase už škodlivá. Jej zmena je však veľmi ťažká.“ Ideálnym príkladom je podľa nej Kristellerova expresia, technika tlaku na fundus, ktorú ani WHO neodporúča používať, keď­že ohrozuje zdravie ženy a dieťaťa. No stále sa u nás vo vysokej miere objavuje. „Ale máme aj iné rutinné postupy, ktoré tak ľahko nezmiznú. Je to škodlivá poloha na chrbte, v poloľahu či polosede, s ňou spojené rutinné nástrihy hrádze, ktorých je stále vysoké percento, obmedzovanie pohybu, obmedzovanie prístupu k jedlu alebo vode, separovanie matky od dieťaťa aj pod zámienkou prvých vyšetrení, ktoré v zahraničí prebiehajú na tele matky.“

Niektoré ženy sa u nás stretávajú s vyvolávaním pôrodu alebo jeho urýchľovaním, nadužívaním liekov alebo s nedostatočným umŕtvením miesta nástrihu hrádze. „Aj keď upozorňujú na bolesť, ich pocity odmietajú alebo zosmiešňujú. Nerešpektujúca komunikácia, strata intimity, to všetko ženu ovplyvňuje pri pôrode a priamo ovplyvňuje to, ako bude samotný pôrod prebiehať aj aký pocit si žena z pôrodu odnesie. No nezabúdajme na dieťa. To si tento zážitok nesie na úrovni tela a jeho následkom bude čeliť oveľa neskôr vo svojom živote.“ V Maiinom filme Neviditeľná hovorí fyzioterapeutka a dula s mnohoročnými skúsenosťami Penny Simkin, že je to trauma, ktorú môžeme porovnať s traumou vojakov z vojny.

Režisérka poukazuje aj na to, že stále máme v sebe autoritu bieleho plášťa, a ak príde príkaz, veľmi ťažko tomu čelíme. „Pôrod je individuálna skúsenosť. To, čo niekoho nezraní, iného môže poškodiť na celý život. Traumu z pôrodu nezažije každá žena, ale tie, ktorých sa to dotkne, mávajú flashbacky, depresie, zlé sny, boja sa ísť do nemocnice, spať v bielych obliečkach alebo necítia spojenie so svojím dieťaťom. Často prichádzajú problémy s laktáciou a ženy nemôžu dať dieťa z ruky. Inak prichádza neutíchajúci plač a túžby dieťaťa začínajú ženu zaťažovať,“ odhaľuje následky traumy. Pomohol by legislatívny rámec, ktorý bude nielen existovať, ale bude sa aj efektívne používať v praxi. „Tehotnú ženu potrebujeme začať vnímať ako ľudskú bytosť, ktorá nie je nesvojprávna alebo chorá. Je iba tehotná. Pomohlo by opäť rozdeľovať ženy na nízkorizikové a rizikové rodičky (zámerne nepoužívam slovo pacientky), načúvať im a rešpektovať ich rozhodnutia, vrátiť tehotenskú a pôrodnícku starostlivosť do rúk pôrodných asistentiek a neustále vzdelávať personál o prirodzenom procese pôrodu a rešpektujúcej komunikácii,“ hovorí o základných krokoch na zlepšenie.

V čase pandémie sa podľa nej problémy, ktorým čelilo slovenské pôrodníctvo, iba zviditeľnili a prehĺbili. „Ukázalo sa, ako málo naši odborníci aj politici rozumejú tomu, že dieťa a matka nesmú byť od seba oddeľovaní. To sa odrazilo aj v škodlivej praxi, keď boli matky oddeľované od svojich novonarodených detí, otcovia mali obmedzený prístup k pôrodom a matky pozitívne na kovid zažívali nerešpektujúcu komunikáciu. Navyše, na začiatku vládol chaos a aj usmernenia hovorili o separácii ako prvej možnosti. V tom čase sa iba jedna slovenská pôrodnica verejne postavila na stranu žien a zastala sa dobrej praxe. Nesmieme sa však vyhovárať na krízové situácie. Dobrá a rešpektujúca starostlivosť má byť poskytnutá každej žene, či ide o fyziologický alebo patologický pôrod, v čase pandémie alebo mimo nej. Ak budeme chcieť toto dosiahnuť, budeme musieť zmeniť pracovné prostredie pre samotných zdravotníkov. Sú prepracovaní, v ich pracovnom prostredí vládne silná hierarchia, zmeny sa zavádzajú iba ťažko, mnohokrát čelia vyhroteným situáciám, v čase pandémie mali nedostatok ochranných pomôcok a prácou v nemocnici ohrozovali nielen svoje zdravie, ale aj zdravie svojej rodiny. Sú to v prvom rade ľudia a potrebujeme, aby sa aj oni cítili vo svojej práci dobre.“