Pomáhala utečencom z Ukrajiny: TOTO videla dobrovoľníčka Zuzka na košickej železničnej stanici

Včerajšok bol nesmierne za­ujímavý. Prišli sme na vlakovú stanicu 20 minút pred začiatkom služby. O šiestej bol hlásený príchod vlaku s humanitárnou pomocou. Prišiel z Bratislavy plný vecí, a aby nešiel práz­dny naspäť, bolo treba doň posadiť čakajúcich Ukrajincov. Tento vlak nebol v rozpise, bol extra, nebolo treba zaň platiť, ale bolo treba vystáť rad a kúpiť si miestenku. Ak Ukrajinci nemali peniaze, prosili nás, nech im ju kúpime. Na stanici bol veľký informačný pult s možnosťou zobrať si, čo treba – kočíky, detské plienky, oblečenie pre deti, hračky, vložky, mydlá, deky, zubné kefky, rúška, minerálky, sladkosti, teplú kávu, čaj či polievku. Počas dňa rôzni ľudia nosili sami od seba všelijaké sladké pečivo či ručne balené rožky so šunkou či s paštétou. Dostali sme oranžové vesty a hor sa do práce. Inštrukcie od pána farára sú pre nás neisté: „Sú tu ľudia, pomôžte im, kúpte im lístok, ukážte toalety, zabavte deti a pomôžte nastúpiť do vlaku.“

Oranžové vesty sú nebezpečné, ich nasadením získavame špeciálnu moc a bilingválne znalosti. Valia sa na nás ľudia a rýchlou ukrajinčinou sa pýtajú všetko možné. My takmer vôbec nerozumieme, ukazujú nám rôzne slová v azbuke na mobile a čakajú, že zistíme, čo potrebujú. Na stanicu prichádzajú chudobní aj bohatí, psy, mačky vo vetrovkách cestujúcich a papagáje v škatuľkách. Niektorým ponúkané chlebíky či káva neboli pochuti. 

Samozrejme, prichádzali najmä ženy či inak nekompletné rodiny ako napríklad dedko s vnúčikom či mama s troma malými deťmi v predškolskom veku. Tie majú na rukách napísané modrým perom mená a telefónne čísla. Nosia so sebou niekoľko plastových tašiek, ušká tašky sú často zodraté, zarezávajú sa im do rúk a detské bundy sú ufúľané a niektoré tváre pokryté modrinami. Pristupujeme k nim a na detské bundičky lepíme nálepky so zvieratkami. Deti sa potešia, že majú niečo svoje a pekné, nálepku si samy vyberajú. Väčšina dobrovoľníkov sú mladí študenti, neskúsení a nesmelí. My prichádzame ako traja plnohodnotní dospelí a organizátori nerozumejú tomu, že sme len tak prišli z Bratislavy na vlastné náklady. „A to len tak?“ pýtajú sa dookola.

Popri práci debatujeme s pánom farárom. Je neskutočne „cool“, žartuje, vtipkuje až tak nečakane, nefarársky, tak ako to nepoznám. Za pultom je všetko trošku dezorganizované. Niet sa čomu čudovať, na také veci pri tom množstve ľudí nie je čas. Konečne máme čas zorganizovať všetko to, čo počas dňa ľudia z dobrej vôle nanosili. Triedime tašky plné keksíkov, škatuľkových džúsov, hygienických potrieb od dobrovoľných darcov - často tiež ľudí, ktorí len išli okolo či prišli vlakom na stanicu a dokúpili, čo bolo treba. Rehoľná sestra vedľa mňa robí kávu. Je veľmi milá, rozprávame sa, čo ako funguje v sesterskom ráde, a na všeličo sa pýtam. Často dodá: „Pán to tak zariadil,“ či „Pán to tak chcel.“ 

Z debaty nás vytrhne Ukrajinka, ktorá nám rozpráva: „Včera som prišla, ubytovali ste ma, dnes som tu a chcem vestu, chcem vám pomáhať.“ Rozpráva trochu po slovensky a pomáha nám s prekladom. Ďakuje nám za to, čo robíme pre jej ľudí, a rozplače sa. Objímam ju. Pán farár na mňa zakričí: „Potrebujem niekoho, aby išiel rýchlo so mnou!“ On nemá pri sebe telefón a potrebuje navigovať do neďalekej telocvične, kde zavezieme ukrajinskú rodinu, aby mohli bezpečne prenocovať. Nakladáme rodinku z Charkova - dve ženy, dve deti a ich pes. Po ceste nám rozprávajú: „Naše mesto práve bombardujú, už sa nemáme kam vrátiť.“ Pred telocvičňou už čaká zvláštny zhrbený muž, ktorému hneď až tak nedôverujem. Pán farár ma uisťuje, že je to v poriadku, a ja mu verím. Rozprával mi, že všetky osoby a zariadenia dôkladne preverujú, zapisujú si občianske preukazy šoférov... Cestou späť sa pýtam na rozdiel medzi grécko- a rímskokatolíckym náboženstvom, pretože som sa tejto téme ešte nevenovala a teraz mám medzery. Pán farár mi podrobne vysvetľuje históriu, je veľmi vzdelaný, ovláda francúzsky, ruský, nemecký, anglický a taliansky jazyk. Povie mi s úsmevom, nech si všetko zapamätám, zajtra si z témy napíšeme písomku.

Vraciame sa na stanicu a pribehne k nám čiernovlasá slečna. Potrebuje aktivovať SIM kartu. Rozpráva perfektne po anglicky. Dáva nám do ruky telefón a z krytu vypadne brnkadlo. „Hráš na gitare?“ pýtame sa. „Môj brat hrá, ostal v Ukrajine, veľmi mi chýba,“ rozplače sa. Dievčina ide do Nemecka, pýtame sa, či tam má rodinu. Nemá nikoho a ide sama, nikdy tam nebola. Držíme jej palce a hovoríme jej, že sa nestratí a bude jej dobre, veď vie skvele po anglicky. O hodinu hlásia tri autobusy z Vyšného Nemeckého. Pani z magistrály nám otvára sklad. Treba doplniť detské veci a hračky. V sklade je všetko nahádzané vo vreciach. Usudzujem, že veľa vecí je prinesených zo zahraničia, niečo je označené po nemecky, ale väčšina vriec nemá označenie a obsahuje všakovaké veci na jednej kope. Máme 10 minút a s kamarátkou len štyri ruky, potom pani zatvára sklad. Rýchlo sa hrabeme vo vreciach, berieme spacie vaky, karimatky, detské veci a hračky. Veľa sme toho nezobrali, neuniesli sme. Pani hovorí, že ak vrecia chceme potriediť, môžeme prísť zajtra počas dňa, bude tam s kľúčom, ale nemôže nás nechať v sklade samy bez dozoru.

Spiacim rodinkám na stanici, ktorým už nenašli miesto na ubytovanie, rozdávame vankúšiky, deky a karimatky, aby nemuseli spať na podlahe, na kufroch a taškách. Deti sa vankúšikom tešia. Neskôr, keď nastupujú do vlaku, si vankúšiky poctivo balia do batôžkov. Rozdávame aj farbičky a maľovanky, ktoré sme vytlačili v práci. Okolo tretej hodiny ráno je stanica polopráz­dna, na kávu chodia už len bezdomovci, tak ideme po deväťhodinovej službe spať do hotela. Ale ráno ideme hneď kúpiť farbičky, bublifuky, plátenné tašky, ktoré budeme rozdávať namiesto roztrhaných igelitiek, tiež potrebné leukoplasty a nabíjačky. Viac zážitkov určite príde počas ďalšieho dňa    a noci...