Potápačka Jana: Namiesto pekných šiat nosí skafander

Bratislavčanka Jana Gondová (48) sa na strednej hotelovej škole venovala biatlonu, neskôr vyštudovala Fakultu telesnej výchovy a športu. Potom odišla do Kanady, kde opatrovala deti. A nielen to... Pracovala tam aj ako lyžiarska inštruktorka. „Päť rokov som viedla lyžiarsku škôlku. Pod sebou som mala asi 90 dobrovoľníkov inštruktorov.“ Deti tak učila lyžovať aj snoubordovať. V Kanade strávila 10 rokov. Spomína: „V zime som pracovala tam, v lete zasa na Slovensku a v Chorvátsku, kde som za pomoci manžela učila potápanie.“

„Potápať sa som skúšala v časoch, keď som prišla na vysokú školu, pretože som randila s mojím mužom, ktorý bol veľký potápač. Zo začiatku to bolo skoro dva roky za ruku, potom rok na úväz, lebo chcel mať istotu, že sa mu nestratím pod vodou, i keď sme neboli hlboko,“ smeje sa sympatická pani Janka. „Technika bola vtedy slabšia. Dnes vás bez toho, aby ste mali záložný aparát na dýchanie a kompenzátor vztlaku, do vody nepustia. Vtedy sme nič podobné nemali, vlastne mali, ale len malú vestičku okolo krku s litrovou fľašou. Akúkoľvek záchranu by sme museli vtedy riešiť dýchaním z jedného regulátora. Dnes je to tak, že keď má niekto problémy a potrebuje dýchať z náhradného zdroja, priplávate k nemu a dáte mu tzv. octopus, čo je náhradný regulátor. Vložíte mu ho do úst a on dýcha z tej istej fľaše. Potom pomaly idete hore na hladinu,“ vysvetľuje skúsená potápačka.

„Neskôr sme sa počas vysokej školy vybrali potápať do bývalej Juhoslávie, kde nám vyhradili potápačský revír široký 50 metrov a vzdialený 200 metrov od brehu. Bohužiaľ, voda tam bola iba po „kolená“, čo znamenalo porušiť pravidlá a ísť sa potápať inde. Bolo to krásne, pretože viditeľnosť tam je úžasná.

Pri predstave ponoru do toľkých metrov nás zaujíma, či jej to neprekáža, či sa nebojí. „Nie som klaustrofobická, som plavec. Každý, kto má plávanie v krvi, to zvláda. Nie je problém sa zanoriť. Problém nastáva vtedy, keď sa čokoľvek deje. Ľudia na to nie sú pripravení, nevedia, ako správne reagovať. Naozaj nebezpečné je, keď vystrelia hore bez toho, aby vydychovali vzduch. Pokiaľ ho vydychujú, tak sa im nič nestane. Ak ho zadržia, môžu si poškodiť pľúca.“

Od 35 metrov vás môže prekvapiť tzv. narkóza. „Vtedy človek začne blbnúť, akoby vdychoval rajský plyn. Môže si napríklad vytiahnuť automatiku,“ prekvapuje nás pani Janka. „Ja som to zažila raz, keď sme boli asi v 46 metroch. Neboli sme tam s manželom dlho, lebo sme mali limit na pár minút. Popozerali sme si nejaký vrak. A odrazu sa to stalo. Je to asi taký pocit, ako keď dostanete do žíl nejaký alkohol, trvá to približne 1 až 2 minúty. Človek je vtedy euforický. Sám si neuvedomuje, že to prichádza. Partner to zbadá, ak je pozorný. Vidí, že máte iné oči, že sa usmievate, alebo aj bojíte... Vyšli sme vtedy o pár metrov vyššie a hneď sa ten pocit stratil.“

„S manželom,“ okamžite odvetí. „Potápam sa s ním veľmi rada, pretože on vidí všetko. Vie, kde má čo hľadať, na čo sa sústrediť, myslí dva kroky dopredu. Cítim sa pri ňom bezpečne.“ A kde mali spoločné potápačské začiatky? „Môj prvý nočný ponor bol na Zlatých pieskoch. Mali sme pripravené veľké baterky. Podstatou nočného ponoru je, že musíte mať osobné svetlo plus záložné. Vtedy sme mali len jednu baterku na každého, z ktorých však jedna prestala svietiť ihneď pri zanorení. Išli sme teda iba s jednou. Nečakane na nás naplával sumec. Odrazu vypla baterka aj manželovi. Chytila som sa ho a hovorila si – bože, keď ten sumec do mňa narazí... Okamžite sme začali výstup. Na brehu som sa veľmi tešila, že do mňa sumec nenarazil. Manžel však priznal, že to bol on, koho štrajchol. Ale to bolo v pohode, zvládol to na výbornú, pretože sa potápaniu venuje už od svojich desiatich rokov,“ hovorí spokojne.

Na Slovensku robí pani Janka zabezpečovacieho potápača. „Viem, čo treba robiť v prípade núdze.“ V Egypte boli spolu s manželom pri natáčaní jedného seriálu. „Robili sme stometrový ponor v Blue Hole. Manžel dozeral na kameramana v mori, ja som zasa bola pripravená hore, na súši. V prípade núdze by som komunikovala s komorou či volala vrtuľník.Všetko musí klapať.“ Pravidelne robia aj záchranárske kurzy.

„V Chorvátsku chodím rada na ponor sama. Vezmem si foťák. Všetky pekné fotky sú urobené maximálne do desiatich metrov, pretože hlbšie sa už strácajú farby. Pokiaľ nemáte kvalitný foťák s veľkými svetlami, tak dobrú fotku nespravíte.“ V takýchto momentoch je pod hladinou pokojne aj hodinu a pol. Toto si však nemôžete inde dovoliť. „Vyžaduje sa potápať s „buddym“ – spoločníkom. Napríklad v Egypte sa vyskytujú prúdy alebo žraloky. Stáva sa to vtedy, ak domáci prikrmujú ryby z lode kurencami. Videla som mačkovité žraloky, ale boli dosť ďaleko,“ spomína. „Nikdy sa netreba potápať za šera, pretože žralok si vás môže pomýliť s vodným živočíchom. Nerozoznajú svoju korisť. Ak chcete ísť neskôr do vody, tak potom radšej v noci so svetlami. Ale nikdy sme sa nestretli s tým, že by žralok na kohokoľvek priamo útočil.“

„Ak chcete vidieť pestrofarebné rybky, nemusíte sa potápať hlboko. Je to rôznofarebný, nádherný pokoj pod hladinou vody... Zvuky počujete iba vtedy, ak búchate na niečo kovové. Keď sme tam stretli barakudy, tie stáli, vôbec sa nehýbali. Majú síce zubiská, ale neútočia. Keby sa niečo stalo, nôž pri sebe nenosím, skôr rukavice, keby som sa niečoho potrebovala dotknúť. Napríklad murény sú takmer slepé, a preto,ak sa pred nimi niečo mihne, môžu po tom chmatnúť. Preto je dobré držať sa v dostatočnej vzdialenosti, aby nič neodcvakli,“ zakončuje milovníčka prírody.

Keď sa chcete potápať, mali by ste mať dobrý zdravotný stav, vedieť plávať a zanoriť sa do dvoch až troch metrov. Ak to všetko zvládnete, môžete sa prihlásiť do kurzu. Ale všetko sa ukáže na prvých hodinách, kde je práca s maskou, so šnorchlom, s plutvami, vyrovnávanie tlaku v maske. V bazénoch sa neskôr učíte asi 5 hodín teoretickú a praktickú bazénovú výučbu. Keď to zvládnete, idete na voľnú vodu, do kontrolovaného prostredia.