Potomok ako nástroj pomsty: Na čo si dávať pozor, aby ste počas rozvodu neprišli o dieťa

Múdrosť Šalamúna, neha Matky Terezy a trpezlivá pokora, akú mal Gándhí, to je mix, ktorý sa jednému človeku sotva ujde. Väčšine z nás v sporoch o dieťa s bývalým partnerom zatemňujú rozum emócie, reagujeme pod vplyvom strachu a občas aj chuti vrátiť požičané. Kto zaručene prehrá? Dieťa!

Čo všetko vstupuje do rozhodovania súdov o zverení detí do opatery, na akých detailoch záleží a ako sa môže zmeniť zákon o rodine, o tom všetkom sme hovorili so štátnou tajomníčkou ministerstva spravodlivosti JUDr. Monikou Jankovskou.

Začneme filozoficky, ale prakticky. Čo je viac, zákon alebo spravodlivosť?

Dokonalosť sa dosiahnuť nedá, zákon nikdy nepostihne každé jedno správanie jedinca, a preto si myslím, že spravodlivosť by mala byť viac. Práve čítam knihu od Gustava Radbrucha, ktorý cituje výrok Hansa Reichela z roku 1915: Sudca je z moci svojho úradu zaviazaný vedome sa odchýliť od zákonného predpisu vtedy, keď je tento predpis v rozpore so všeobecným morálnym cítením a jeho dodržaním by autorita práva a zákona mohla byť ohrozená závažnejšie, ako keď sa nerešpektuje. Povedané jednoduchšie, nie každý zákon je spravodlivý pre všetky typy konaní. To je aj prípad zákona o rodine, ktorým sa treba riadiť, ale nepôjde to bez citu a empatie na strane sudcu, ktorý by mal byť schopný oboch rodičov pochopiť a zároveň nejakým spôsobom zmieriť, inak si to vždy odnesie dieťa.

Je paradox, že rodičia svoje deti milujú, a napriek tomu im pri konflikte slúžia ako nástroj pomsty. Čo sa s tým dá robiť?

Treba si uvedomiť, že keď sa dvaja rozchádzajú, zvyčajne sú v konflikte. Vtedy sa dieťa môže stať nástrojom v ich rukách. Pravidelne sa konajú stretnutia rodinných sudcov, sociálnych pracovníčok, psychológov, sudcov odvolacích senátov a zástupcov neziskových organizácií, kde sa debatuje o rôznych takýchto prípadoch a o tom, ako by sa malo o dieťati rozhodnúť. Každý z nich má svoj pohľad na vec, svoju pravdu, svoje argumenty. Je to doslova liaheň podnetov, ako by sa veci dali upraviť tak, aby v centre záujmu bolo vždy dieťa a aby traumu z rozdelenia rodičov pociťovalo čo najmenej.

Máte aj nejaký v praxi realizovateľný podnet?

Podľa mňa by pomohla inštitúcia alebo orgán, ktorý by istým spôsobom zmierňoval napätie medzi rodičmi. Boli by vychovávaní k tomu, že aj keď sú v konflikte, možno sa dokonca nenávidia, musia sa zhodnúť v tom, že im obom ide o dieťa. Aby sa dieťa nestávalo rukojemníkom záujmov oboch rodičov, zvažujeme v rámci novely zákona o rodine zaviesť princíp v prospech záujmu dieťaťa. V rozpore s najlepším záujmom dieťaťa by napríklad mohlo byť správanie rodičov, ktoré dostáva dieťa do konfliktu lojality a tento konflikt si dieťa kladie za vinu. Inšpiráciu sme našli v rakúskom rodinnom práve, ktoré sa reformovalo minulý rok.

Aké práva či povinnosti má rodič, ktorý by chcel konflikt s druhým rodičom riešiť práve preto, aby si to neodnášalo dieťa, ale druhá strana to odmieta?

Otázka o právach a povinnostiach je veľmi dobrá, lebo rodičia ich často nepoznajú. Nevedia, že ak si jeden z rodičov neplní vyživovaciu povinnosť a ešte neexistuje rozhodnutie súdu, môžu podať oznámenie o trestnom čine na polícii z dôvodu neplnenia vyživovacej povinnosti. Majú málo informácií o tom, kedy majú nárok na náhradné výživné. Všetko súvisí s nízkou informovanosťou ľudí v oblasti zákona o rodine a trestného práva. Nestotožňujem sa s tézou, že neznalosť zákona neospravedlňuje. Ministerstvo spravodlivosti má byť aj na strane tých, ktorí zákony nepoznajú, a má im pomáhať, ako sa brániť a ako brániť svoje práva. Právo sa mení tak rýchlo, že dokonca ani niektorí právnici nestíhajú zmeny vnímať, nehovoriac o laikoch.

Dá sa to v praxi dosiahnuť?

Dá, len s tým treba začať. Príkladom, ktorý funguje, sú exekúcie. Keď sme zistili, aké je skutočné množstvo exekučných konaní a že gro z nich sa týka nebankových subjektov, čiže exekvovaná je najchudobnejšia časť obyvateľstva a dôchodcovia, začali sme s týmito skupinami ľudí aktívne komunikovať o tom, ako sa brániť, ako podať odpor, ako reagovať na platobný rozkaz, ako podať návrh na zastavenie exekúcie a podobne. Takto isto to môže ísť aj v súvislosti s rodinným právom, právami žien, opatrovníckymi vecami. Osvetu treba ako soľ.

Tak skúsme teraz v rámci osvety vysvetliť napríklad možnosti rozvedeného rodiča, ktorému sa zdá, že vo vzťahu druhý rodič – dieťa nie je všetko v poriadku. Ale je to skôr jeho pocit, nemá dôkazy. Čo môže robiť, čo si má všímať, aké údaje zhromažďovať a ako postupovať?

V prvom rade sa naozaj treba sústrediť na dieťa, pretože zmeny, ktoré sa prejavia, keď odíde od jedného rodiča k druhému, môžu niečo znamenať. Treba sa s ním rozprávať o tom, ako sa u druhého rodiča malo, čo robili, kto tam bol... V žiadnom prípade neodporúčam akýmkoľvek spôsobom druhého rodiča pred dieťaťom haniť. Stredobodom záujmu je dieťa a nie to, že neznášame bývalého partnera. Niektoré deti sa začnú zhoršovať v škole, môžu mať aj psychické ťažkosti, problémy s agresivitou... Odporúčala by som zapisovať si, ako sa dieťa správalo, keď sa rodičovi niečo nezdalo. Pomôcť môže návšteva detského lekára, detského psychológa. Toto sú spôsoby, ako sa dá prísť na to, že niečo nie je v poriadku. Ďalej treba komunikovať s bývalým partnerom o tom, čo sa deje.

Rodičia, ktorým boli deti zverené do osobnej starostlivosti, často zabúdajú, že druhý rodič má stále rodičovské práva a má právo podieľať sa na výchove dieťaťa. Má právo spolurozhodovať o vzdelávaní alebo o podstatných veciach v živote dieťaťa. Druhý rodič má právo na informácie o dieťati, a preto by rodičia mali spolu komunikovať. Ak táto komunikácia nie je možná, treba podať návrh na súd, či už o zmenu styku s dieťaťom, alebo o kontakt za prítomnosti oboch rodičov. Súd môže prijať aj rozličné výchovné opatrenia, ktoré môžu podľa potreby pomôcť vytvoriť riadny vzťah medzi dieťaťom a oboma rodičmi.

Keď rodič zistí, že u druhého sa voči nemu vytvára nepriateľské prostredie, má právo alebo povinnosť podať návrh na súd, aby sa s tým začalo niečo robiť?

Vždy treba chrániť dieťa, a teda dať podanie na súd na úpravu styku. Sudca vykoná dokazovanie, prípadne aj znalecké posudzovanie a rozhodne spravodlivo a správne. Otcom aj mamám pred súdnym rozhodovaním o dieťati odporúčam držať emócie na uzde a namiesto nich sa pridŕžať faktov. Treba napríklad povedať, že syn sa od otca vrátil plačlivý, nechcel povedať prečo, nech protistrana povie, čo sa tam dialo. Nehovoriť o tom, že sa tam určite dialo niečo zlé, lebo to je dohad, iba povedať fakt, že bol plačlivý. Rodičia zabúdajú, že súd má v rukách závažné oprávnenie a že aj bez návrhu môže rozhodnúť o zmene zverenia dieťaťa. Spraviť tak môže v prípadoch závažnej manipulácie s dieťaťom v situáciách, keď napríklad jeden z rodičov bezdôvodne marí styk s dieťaťom.

Aby jeden zo spomínaných rodičov mohol mať fakty v rukách, asi musí niečo urobiť. Čo všetko si treba odkladať, zhromažďovať, čo sa môže zísť?

Všetko, čo sa dá, aj maily a textové správy. Lebo keď je človek pod vplyvom negatívnych emócií, zachádza do rôznych detailov, môže byť vulgárny a už to o ňom pred súdom vytvára určitý obraz. Opäť však odporúčam tieto dôkazy nekomentovať, žiadne: „Pozrite sa, čo mi zase urobil!“ Lepšie je povedať: „Navrhujem, aby sa táto komunikácia na pojednávaní brala ako dôkaz o správaní sa protistrany, vytvorte si obraz.“ A ešte jedna rada. Z praxe viem, že jedna strana sa v konaní pred súdom často cíti ukrivdená a je presvedčená, že sudca nadržiaval protistrane. Právom účastníka konania je nahrávať si celé pojednávanie bez toho, aby to vôbec oznámil, hoci slušnosť by to kázala.

Čo potom s nahrávkou?

Dá sa použiť v odvolacom konaní. Ak mám pocit, že sudkyňa bola voči mne zaujatá, že zápisnica z konania je v rozpore s tým, čo sa na súde povedalo, alebo že sa k jednej strane správala inak ako k druhej. Nahrávka by mohla prípadne slúžiť ako dôkaz ku sťažnosti, ktorú môže podať účastník konania pre prípadné porušovanie zásad dôstojnosti súdneho konania sudcom. Sťažnosti vybavuje predseda príslušného súdu.

Rodičia sú neraz limitovaní nedostatkom finančných prostriedkov. Keď chcú dieťaťu zabezpečiť všetko, čo potrebuje, nezvýši na advokáta, ktorý by im mal pomôcť domôcť sa práv v prospech dieťaťa.

Pravda je, že v tomto sú rezervy. Pomohol by napríklad úrad verejnej obhajoby, ktorý by zastupoval toho, kto nemá peniaze a nie je kvalifikovaný obhajovať sa. Ale to je hudba budúcnosti. Teraz máme centrum právnej pomoci, ktoré vám môže poskytnúť zastupovanie v prípade, keď sa uzná, že ho potrebujete, lebo sám sa nedokážete adekvátnym spôsobom brániť a uplatňovať svoje práva pred súdom. Ale, podľa môjho názoru, veci ako úprava styku či určenie výživného nie sú právne komplikované. Nie sú v nich kľučky ako povedzme v obchodnom práve. Toto je o ľuďoch, o sudcovi, o emóciách, o tom, čo poviete. Niekedy, práve naopak, môže rodič, ktorý povie, že sa bude zastupovať sám, lebo nemá na advokáta, ale podľa neho sú veci, ktoré treba naliehavo riešiť, byť vo výhode, lebo háji záujmy svojho dieťaťa za každých okolností.

Už niekoľko rokov zákon ustanovuje možnosť striedavej starostlivosti. Čo vám ukazuje prax, v čom sa osvedčila a v čom pokrivkáva?

Najskôr sme mali zavedenú striedavú starostlivosť tak, že sa o nej mohlo rozhodnúť, len keď obaja rodičia súhlasili. Teraz je to však tak, že keď jeden rodič požiada a súd na základe dôkazov dospeje k záveru, že možno uložiť striedavú osobnú starostlivosť, uloží ju aj napriek tomu, že s ňou druhý rodič nesúhlasí. Musím smutne skonštatovať, že vtedy striedavka nefunguje a rozhodne by bol lepší návrat k pôvodnej úprave založenej na dohode oboch rodičov. Trvanie na striedavke jedným z rodičov, ktoré je motivované predovšetkým ublížením bývalému partnerovi alebo znížením či zrušením výživného, môže v niektorých prípadoch dieťaťu priťažiť.

Aké ďalšie zásadné zmeny môžeme očakávať v novom zákone o rodine?

Jeden z kľúčových bodov sa bude týkať úpravy styku maloletých, najmä pri deťoch do sedem rokov. Uvažujeme napríklad, že ak sa rodičia nedohodnú, ako sa budú o dieťa starať, s druhým rodičom sa bude dieťa stretávať iba za prítomnosti oboch rodičov. Zamýšľame sa ešte nad otázkami rozvodu manželstva, fiktívnych manželstiev, úpravy práva styku násilníckeho rodiča, zapierania otcovstva určeného podľa prvej domnienky otcovstva a inými problematickými otázkami.

A posledná z praktického súdka: Čo robiť, ak druhý rodič nevráti dieťa v dohodnutom čase?

Treba sa spojiť najskôr s ním a spýtať sa, prečo dieťa nevrátil. Ak telefón nedvíha alebo ho má vypnutý, určite treba ísť na políciu a nahlásiť, kedy ste dieťa odovzdali druhému rodičovi a že ten ho nedoviedol späť. Nie je to hysterické správanie, ale prevencia trestného činu únosu. Medzištátne únosy sú ešte náročnejšie, v tomto prípade treba zapojiť do procesu aj Centrum pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže. Ak sa dieťa nachádza na Slovensku, treba podať návrh na výkon súdneho rozhodnutia pri maloletých. Súd má viacero efektívnych oprávnení, ako zabezpečiť odňatie dieťaťa a jeho vrátenie rodičovi, u ktorého má dieťa byť.

Naše súdnictvo dokonale poznáte. V čom vás samu v rodinno-právnych konaniach najviac bolí srdce?

Zákon nikdy nie je dokonalý, nikdy nepokryje problémy každej rodiny. Výsledok rozhodnutia súdu však musí byť spravodlivý a v prvom rade prihliadať na záujem dieťaťa. Nemôže sa stať, že sudca príde na pojednávanie nepripravený, nemá prečítaný návrh, protinávrh, vyjadrenie kolízneho opatrovníka. Aj sudcovia, aj rodičia by mali myslieť na to, že vždy je prvoradý záujem dieťaťa a treba robiť to, čo je preň spravodlivé a správne. Sudcovia v rodinných veciach musia byť empatickí a do istej miery aj psychologicky zruční. Veď nerozhodujú o peniazoch či zmluvách, ale o osude dieťaťa.