Potrebujeme duchovné spoločenstvo, aby sme boli šťastní? Odpovedajú celebrity aj slovenské ženy

Duchovno a viera sú súčasťou života mnohých z nás – ale cesta, ktorou sa k nim dostaneme, môže byť úplne odlišná. Niekto nájde oporu v ľuďoch okolo seba, iný vo vlastnom vnútri. Nie je dôležité, či veríme spoločne alebo sami – dôležité je, aby sme verili úprimne. Čo hovoríte vy?

Dlho som sa považovala za veriacu, ale len tak po svojom – vedela som, že Boh existuje, občas som sa pomodlila, hlavne vtedy, keď mi bolo ťažko, ale nikdy som nechodila do kostola pravidelne. Nepociťovala som potrebu patriť niekam. Až kým som neprežila rozpad manželstva a nezostala sama s dvoma deťmi. Cítila som sa úplne stratená. Vtedy ma kamarátka pozvala na jedno stretnutie ich farského spoločenstva. Bola som skeptická, ale išla som a hneď som cítila, že tam môžem len byť, bez masky, bez predstierania. Prijali ma takú, aká som. Odvtedy chodím pravidelne, nie z povinnosti, ale preto, že tam nachádzam pokoj, oporu, a áno, aj radosť. Sú to ženy, ktoré sa za mňa modlili, keď som nevládala. Ktoré mi pomohli vybaviť právnika, postrážili deti, vypočuli ma. V duchovnom spoločenstve nejde len o spoločnú vieru, ide aj o komunitu, ktorá stojí pri vás, keď rodina nestačí. Sama by som veľa vecí nezvládla. Boh tam nie je len medzi štyrmi stenami, je medzi nami.

Vždy som bola citlivý človek, ktorý cíti, že existuje niečo „viac“ – ale nikdy som sa necítila dobre v cirkevnom prostredí. Nepotrebujem byť súčasťou nejakej organizácie, aby som verila. Skôr naopak, mám pocit, že keď sa viera príliš kolektivizuje, stráca niečo zo svojej intimity. Pre mňa je spiritualita tichý vnútorný proces. Modlím sa večer pred spaním, niekedy si zapisujem myšlienky, inokedy len ďakujem za obyčajné veci – za to, že som zdravá, že svieti slnko. V prírode sa cítim k Bohu najbližšie. Skúšala som ísť aj na duchovné stretnutie pre ženy, ale necítila som sa tam dobre. Pravidlá, frázy, zbožnosť, ktorá na mňa pôsobila skôr odstrašujúco než úprimne. Verím, že niekomu to pomáha a je to úplne v poriadku. Ale ja verím, že viera môže byť aj tichá, nenápadná a stále pravdivá. Nepotrebujem spoločenstvo, potrebujem len vnútorný pokoj a vedomie, že nie som sama. A to mám. Viera je pre mňa skôr rozhovor než rituál a najlepšie sa rozprávam v tichu.