Požiadala mamu, aby jej poslala odkaz zo záhrobia: Po pohrebe išli domov a... Uff, ZIMOMRIAVKY!

Niekto na nadprirodzené javy verí, iní ich zatracujú. Pred rokmi dokonca existovala relácia, kde ľudia rozprávali svoje nadprirodzené príbehy. Hoci sa to niekomu môže zdať neuveriteľné, na duchov, démonov a mystiku verili už mnohé kultúry v minulosti. A niektorí toto dedičstvo viery uchovávajú doteraz.

Isto poznáte niekoho, kto zažil niečo nadprirodzené. Alebo možno ste tou osobou vy. Videli ste ducha hradnej panej, váza, ktorá bezpečne stála v strede stola, sa odrazu rozbila na milión kúskov alebo sa vám v snoch objavoval niekto zosnulý a nechcel odísť? Niekedy nám tým chce osud niečo povedať, niekedy je to len rozlúčka a inokedy mŕtvy nevie nájsť pokoj a potrebuje vašu pomoc. Duše za nami prichádzajú z rozličných dôvodov a v rozličných podobách. O svoje zážitky s nadprirodzenosťou ste sa s nami podelili aj vy, naše čitateľky.

Istý čas som bývala s otcom, tetou a babkou. Začala som mávať sny. Trvalo to dlho, začala som byť unavená, nesvoja. To som ešte nevedela, čo znamenajú. Raz večer mi prišla babka popriať dobrú noc. Netušila som, že sú to jej posledné slová. V noci som sa zobudila na silný a dlhý zvuk zvončeka. Myslela som si, že sa len niekto opitý pomýlil, otočila som sa na druhý bok a zaspala. Ráno som len začula, že babka nežije. Pýtala som sa otca a tety, či počuli tiež zvonček. Nepočuli. Iba ja. Babka sa so mnou prišla rozlúčiť. Neskôr som sa odsťahovala do vlastného a po rokoch za mnou babka zasa začala chodiť v snoch. Nevedela som, ako jej pomôcť. Bolo mi povedané, nech zapálim večer sviečku, pomodlím sa za ňu a opýtam sa jej, čo potrebuje, nech mi to povie, ukáže. Prišla a povedala. So sestrou sme šli k jej hrobu vzdialenému 300 kilometrov. Porozprávala som sa s ňou, očistila hrob, zapálila sviečku. Vtedy našla babka pokoj. Aj keď za mnou ešte občas príde.

Keď som mala 10 rokov, bývali sme v byte. Suseda prišla na kávu, sedeli sme v kuchyni a zrazu sme začuli silný buchot. V skrinke sme mali tmavý riad z tvrdeného skla, celý servis. Keď sme otvorili dvierka, riad sa z vrchnej poličky zosypal a rozbil na malé kúsočky. Všetko popraskalo. V momente, keď mama otvorila skrinku a všetko sa vysypalo, zazvonil telefón. Oznámili nám, že babka zomrela. Bola pár dní v nemocnici. V ten deň sme za ňou chceli ísť, no šla nakoniec teta. Tak sa s nami prišla rozlúčiť.

Pred 26 rokmi zrazilo otca auto. Keď vydýchol, volali mi z nemocnice a ja som hneď volala mame. Ani som nestihla otvoriť ústa. „Viem, že zomrel, Saška, kuchyňa je plná cigaretového dymu. Prišiel sa rozlúčiť,“ povedala mi vtedy. Mama nebola jediná, za kým prišiel. V deň pohrebu ostala moja 1,5-ročná dcéra doma so staršou, 17-ročnou. Tá umývala riad a malá sa hrala pri vchodových dverách. Stanka začula štrngot kľúčov. Šla sa pozrieť, kto prišiel, no nik tam nebol. Len dcérka sa usmievala na dvere, mávala a vravela dede. O 10 rokov neskôr sa prišla rozlúčiť mama. Jej strata ma veľmi zasiahla a vravievala som jej, že ak bude môcť, nech mi dá vedieť, či druhý svet existuje. Ráno po pohrebe sme našli dohorenú sviečku, svietnik rozbitý na päť kúskov (nechala nás tu piatich) a v izbe sme cítili kadidlo.