Prečo bývam znova u mamy s manželom aj s deťmi: Milena o tom, kam ju dohnalo nesprávne rozhodnutie

Vo svojich tridsiatich troch rokoch som sa vrátila do detstva! Kto by to bol povedal, že ešte niekedy budem bývať v dome, kde som vyrastala... Nostalgia sa mi vracia v momente, keď mám svoju bielizeň uloženú v červenej škatuli s mojím menom, kam som si kedysi ukladala obľúbené hračky. S manželom máme spoločný dvojitý matrac položený na zemi. Naše dcérky majú bývalú izbu mojej sestry, ktorá je hneď naproti našej.

Dom, v ktorom sme bývali s manželom, bol ďalej od hlavného mesta, na vidieku. Potrebovali sme po práci upokojiť myseľ a prestať pociťovať neustály stres a tlak z práce ešte aj po pracovnom čase, čo v meste neprichádzalo do úvahy. Kúpili sme si vtedy veľmi starý dom s myšlienkou kompletnej renovácie. Počas predaja nám bolo povedané, že dom takmer žiadne vážne nedostatky nemá. Pravda bola, že dom bol na pokraji zrútenia. Steny boli pokryté v rohoch plesňou a hubami, pretože bol neustále vlhký.

Začalo sa to v našej spálni, vtedy sme sa rozhodli presunúť do pracovne a dúfali sme, že budeme plesne vedieť zastaviť. Nasledovala nehoda s komínom, keď sme sa v noci zobudili, ako ma dcérka ťahala za nočnú košeľu so slovami „Mami, na strope je čierny dym.“ Bola to posledná kvapka. Dom bol v príšernom stave a akákoľvek prerábka by nás stála viac ako postaviť nový dom, keďže pri každom zásahu by bolo treba zhodiť väčšinu stien, ktoré tvorili samotnú kostru domu.

Realitný maklér nám odporúčal dvojizbové byty na predmestí v novostavbách, na ktoré by sme si potrebovali zobrať hypotéku a splácali by sme ju tridsať rokov. Jediná cesta tak viedla opäť do mesta. Urobila som teda to, čo by urobila každá nezávislá vydatá matka dvoch detí s vlastným príjmom. Zavolala som svojej matke a poprosila som ju o pomoc. Hlavou mi bežali všetky štatistiky o deťoch žijúcich s rodičmi aj do štyridsiatky a snažila som si tým obhájiť svoj pocit úplného zlyhania. Mama nás okamžite a s vrelým objatím privítala vo svojom dome. Jediné, čo sme dokázali odniesť zo starého domu pred tým, ako to pohltila pleseň, bola chladnička, matrace a naše deti.

Bývanie prebiehalo harmonicky, dokým moja matka nenadobudla pocit, že má doma štyri malé deti, ktorým treba hovoriť, čo sa kedy môže, čo nie a aké jedlo navarí, aby nám poulahodila. Každé ráno sme sa budili o šiestej, aby sme deťom urobili raňajky a pripravili ich na odchod do školy, no moja mama bola vždy rýchlejšia. Čítajúc noviny v župane s kávou v ruke pri dvoch plných obedároch vyložených na kuchynskej linke. Nech všetko vyzeralo akokoľvek harmonicky a výhodne, malo to jednu veľkú chybu. Vždy sme boli všetci doma. Nemali sme šancu si od seba oddýchnuť. Jednu noc sme sa zobudili o tretej ráno, pretože moja mama priniesla jej mačke Cilke konzervu a spievala jej „všetko najlepšie k narodeninám“.

Rozumiem, že mama bola zvyknutá na svoj vlastný režim, zvyky a pokoj, ale my tiež. Napríklad vo februári by som rada znížila teplotu kúrenia aspoň tak, aby to nevyzeralo, že čert príde podvečer na kávu, lebo v pekle sa ochladilo. Mojej mame je však stále zima a po otcovej smrti konečne mohla začať kúriť tak, ako jej to vyhovovalo. Tak­že zatiaľ čo ona chodila vo svetri a v teplých ponožkách, my sme vytiahli letné tielka a šortky.

Spomínam si, ako som v puberte mala neustálu potrebu z domu utekať do sveta. Momentálne sa prvýkrát v živote naše potreby s mamou úplne stretli. Túžila som pracovať z domu v pyžame bez toho, aby som sa musela pohnúť ďalej, než dosiahnem rukou.

Stále sa mi nechce veriť, že si môžem na horné poschodie „dovliecť“ chlapskú návštevu. Vždy to bolo prísne zakázané. Konečne som teda prišla na ten trik – pokiaľ sa vydám, môžem si pozvať svojho muža k sebe, a dokonca si môžeme zavrieť aj dvere od izby. Jediný muž, ktorý vôbec navštívil moju izbu okrem môjho manžela, bol totiž na plagáte Jona Bon Joviho.

Mama a ja sme vždy mali veľmi blízky vzťah. Neustále sme boli spolu a delili sa o každý zážitok a novinku, ktoré sa v našom živote stali. Vždy sme mali spoločnú tému a sme dodnes dokonalo zohrané. Matky vám niekedy môžu spestriť život, keď vám v dospelosti poukazujú, aká hlboká je ich studnica múdrosti oproti vašej, alebo vás neustále naprávajú, čo robíte zle a ako by to bolo lepšie, ale stále sú tu pre vás. Sú tu a budú tu ako jediné vždy a celým svojím srdcom. Mamino číslo mám stále uložené medzi obľúbenými volanými spolu s manželovým, detí, so sestriným a mojej kozmetičky.

Nezávislosť sa preceňuje. Obdobie, v ktorom chceme byť všetci nezávislí a sebestační, je dobrý štart na odlet z hniezda. Lenže keď to hniezdo opustíte, prekročíte svoju komfortnú zónu a zrazu všetky veci, ktoré vás obťažovali, vám začnú chýbať. Všetky domáce práce sú na vás, nemáte čas na seba, snažíte sa všetko okolo vás udržať v chode. Odkedy mám pri sebe opäť mamu, máme s manželom oveľa viac času na deti. Po práci mám čas dcére pomôcť robiť projekt do školy alebo ísť s oboma na prechádzku, pretože ma doma nečaká neumytý riad z rána, pes, ktorého treba hneď vziať von, ani blato z topánok na chodbe, ktoré dokážeme rozniesť po celom dome za nepochopiteľne krátky čas.

Jeden deň som šla z práce vlakom, no vlak nás musel núdzovo vysadiť pre silnú búrku. Nevedela som, či počkám na autobus, alebo budem len čakať v prístrešku na prázdnom nádraží, kým búrka prestane, a v tom mi zazvonil telefón. Volala mi mama so slovami: „Už si na ceste domov, srdiečko?" Nestihla som ani dokončiť odpoveď, že mi to zrejme chvíľu potrvá, a mama už nasadla do auta a presviedčala ma, aký nezmysel je ísť v tomto počasí domov pešo či čakať, až sa objaví nejaký spoj. Nastúpila som do auta a mame sa v aute kolísal na spätnom zrkadle náhrdelník, ktorý tam mala omotaný od nepamäti. Zrazu som ucítila povedomé teplo a pokoj. Mama je už tu, všetko je v poriadku. Sledovala som ten náhrdelník, ako sa hojdá za jazdy zo strany na stranu a cítila som sa rovnako, ako keď ma brala spred školy ako dieťa.

Niekedy mám pocit, že dospelosť je mýtus a všetci sme len veľké prerastené deti, ktoré sa snažia hrať predurčenú hru podľa pravidiel, aké nám boli povedané. Obávam sa, že som niekde stratila návod. Vystúpili sme z auta a prebehli do domu, všimla som si, že mama mala so sebou nákupnú tašku, tak som sa jej zo žartu spýtala, či mi priniesla nejakú sladkosť z obchodu. Nemohla som sa diviť viac, keď vytiahla z tašky pár hrubých zimných ponožiek. Bola si vraj istá, že som musela zmoknúť a premrznúť až na kosť a stará známa veta, ktorá ma sprevádzala celé detstvo vyšla na povrch. „Teplo ide od nôh, srdiečko.“ Ako poďakovanie som nasadila vrelý úsmev a s radosťou som ponožky prijala. Teplo, ktoré ma zalialo, bolo teplo domova, ktoré nikdy len tak nezmizne.