Prečo oslavujeme MDŽ: Straty na životoch, obrovská odvaha a... TAKTO sa kedysi slávilo!

Muži majú často problém zapamätať si naše narodeniny či výročie svadby, nechcime, aby si pamätali ešte aj 8. marec. Na to sú tu však kvetinárstva a obchodné reťazce, ktoré im tento deň ľahko pripomenú. Aj to, že pri tejto príležitosti sa patrí svoju polovičku potešiť kyticou, poriadne veľkou bonboniérou a fľašou sektu. Je to pre nich jednoducho biznis. Pritom tento sviatok vznikol ako reakcia na hlas tisícok žien, ktoré chceli spravodlivé pracovné podmienky.

V USA sa na konci zimy na popud Socialistickej strany odohrávali demonštrácie žien. Práve  8. marca 1908 sa v New Yorku konalo veľké zhromaždenie 40-tisíc krajčírok za volebné právo žien. Vytýčili si jasné požiadavky. Chceli nielen spomínané právo voliť, ale aj osemhodinový pracovný čas (bojovali za zrušenie desaťhodinového), zlepšenie špeciálneho zákonodarstva a bojovali proti nízkym mzdám a zlým pracovným podmienkam. Medzinárodný sviatok žien sa podarilo presadiť až o dva roky neskôr nemeckej socialistke Clare Zetkinovej na prvej medzinárodnej konferencii Druhej internacionály v Kodani. Hoci uznali náš sviatok, pevný dátum získal až po prvej svetovej vojne pod vplyvom veľkej demonštrácie v Petrohrade v roku 1917 (tesne pred Februárovou revolúciou), ktorá sa podľa gregoriánskeho kalendára konala 8. marca. Rozšírenie sviatku bolo rýchle. MDŽ sa zrodil ako deň, ktorý má pripomínať dlhé a komplikované úsilie o rovnoprávnosť.

Hoci MDŽ bol oficiálne stanovený až v roku 1917, v Rakúsku, vo Švajčiarsku, v Dánsku a Nemecku sa prvý raz konal už v roku 1911, v cárskom Rusku v roku 1913. Na masových oslavách sa 19. marca 1911 zúčastnilo okolo milióna mužov a žien a k pôvodným požiadavkám, za ktoré bojovali ženy, pribudlo právo na vzdelanie na učňovských školách a právo na rovnaký plat za rovnakú prácu. U nás ženy prvýkrát oslavovali v roku 1921. O rok neskôr už mal sviatok doslova masový charakter. Keď na dvere zaklopala druhá svetová vojna, MDŽ bol zrušený. Obnovili ho až po skončení vojny. Počnúc rokom 1975 sa tento sviatok pripomína aj ako sviatok medzinárodnej solidarity žien v boji za rovnoprávnosť, spravodlivosť, mier a rozvoj. V tomto znení ho uznala OSN.

Možno si ešte pamätáte vy alebo vaša mama či babka, ako vyzerali oslavy MDŽ za komunistov. Nesmel chýbať slávnostný prejav súdruha funkcionára, tá najzákladnejšia bonboniéra, povinný červený klinček. Manžel a deti blahoželali mamám hlavne vďaka tomu, že im to pripomenuli v škole. No vtedy to bolo niečo a malo to svoju atmosféru! O pravom zmysle a dôvode osláv Medzinárodného dňa žien sa nehovorilo detailne. Za socializmu nechceli, aby sa začali zakladať nezávislé odbory, legálne demonštrácie či vynucovanie lepších životných podmienok. Časom sa sviatky MDŽ premenili na prázdne oslavy a po roku 1989 nepotešil už ani ten klinček. Sviatok dňa žien sa premenil na relikviu komunizmu. Neskôr tento deň začali využívať politici ako svoju volebnú kampaň. Takto si mnohí získavali voličky na svoju stranu – dostali kvietok, pero s logom strany, zaspieval im Robo Kazík a úsmev na tvári milej dôchodkyne a istý hlas pre politika boli na svete. Bohužiaľ, dodnes sa na tento sviatok mnoho ľudí pozerá cez prsty práve pre spomínanú propagandu. A pritom vôbec nejde o politiku, bonboniéru za euro a polozvädnutý kvet. Ôsmy marec je dňom rekapitulácie pokroku, ktorý dosiahli ženy tým, že v minulosti volali po zmene. Že práve jednoduché ženy mali dostatok odvahy nebyť ticho. Aj vďaka odhodlaným americkým krajčírkam dnes máme tie práva, ktoré máme.

Tento deň v sebe nesie symboliku sily, húževnatosti, bojovnosti, odvahy a vytrvalosti. Nezahadzujte deň, ktorý má byť oslavou nás žien. Toho, aké sme výnimočne silné a bojovné bytosti. Vydobyli sme si svoje práva. Oslavujme 8. marec, no neberme ho len ako deň, keď dostaneme kvet, nejakú čokoládu či pozvanie na večeru. Spomeňme si, prečo ho dnes oslavujeme. Ak to nevedia vaše deti, povedzte im o tom. Naučte svoju dcéru, že aj ona patrí medzi silné ženy, ktoré zvládnu čokoľvek. Veďte svojich synov k tomu, aby si vážili ženy a neponižovali ich. Oslávte ženstvo a vždy, nielen 8. marca, keď sa budete cítiť zle a beznádejne, spomeňte si, ako za seba, budúce generácie a tým aj za nás bojovali newyorské krajčírky.

Týždeň po masových oslavách (25. marca 1911) vypukol v továrni Triangle Shirtwaist Factory v New Yorku požiar. Práve táto tragédia vyvolala solidaritu so ženami pracujúcimi v skutočne zlých podmienkach. Ôsme poschodie továrne v centre Veľkého jablka zachvátil požiar. Pracovalo tam vyše 500 žien a 100 mužov, ktorí trávili 14 hodín denne v halách plných horľavých materiálov. Svietili otvorenými horákmi, preto bolo otázkou času, kedy dôjde k tragédii. Hasiči prišli síce pomerne rýchlo, no nemohli zasahovať pre krátke rebríky. Požiar si vyžiadal 146 ľudských životov, prevažne žien.

Oslavovalo sa v každej robote. Pripravilo sa posedenie s obedom – buď vo firemnej jedálni, alebo sa objednala reštaurácia. Riaditeľ mal príhovor. Každá žena dostala darček. Väčšinou to boli utierky či uterák. Dodnes mám zásobu utierok. (Úsmev.) A kvietok – klinček alebo ružu. Všetci boli vyobliekaní, ženy triezve a muži opití pod obraz Boží. Teda aspoň väčšina.

Ivana Adamcová, vedúca tímu

Ja si ešte stále pamätám Medzinárodný deň žien počas komunistického režimu, keď sme si v škole pripravovali program a neodmysliteľné klinčeky, ktoré boli súčasťou týchto osláv. Ženy dostávali ako darček z podnikov a zo závodov kuchynské utierky či iné užitočné veci, ktoré sa stereotypne spájali so ženami, pritom ten sviatok mal presne opačný význam. Ako to už v diktátorských režimoch býva, veľa vecí si privlastnia a prekrútia vo svoj prospech. Aj tu sa sviatok žien stal sviatkom mužov, ktorí riadili ich osudy, a zabudlo sa, že sviatok žien bol hlavne bojom za ich rovnoprávnosť a práva, symbolicky mal byť pripomienkou odvážnej demonštrácie krajčírok, ktoré si v roku 1908 v New Yorku vydobyli kratší pracovný čas. Dnes by sme sa hádam mohli vrátiť k oslave ženstva v pravom zmysle slova. Teda pripomenúť si všetky smelé ženy, ktoré nám ostatným pomohli voliť, mať hlas, ktorý počuť, a vplývať na riadenie svojho života. 

Soňa Sedláčková, redaktorka

Myslím si, že ženy si zaslúžia mať vlastný sviatok. Vo svojom okolí mám mnoho silných žien, stačí, keď sa pozriem na svoju mamu alebo babičku, ktoré sú mi vzorom. Sú medzi nami ženy, manželky, matky, sestry či dcéry, ktoré majú rôzne životné príbehy, osudy a trápenia. Stretávam sa s nimi aj prostredníctvom príbehov v našom časopise a aj cez ne vnímam, aké je naše nežné ženské pohlavie v skutočnosti silné a húževnaté. Ženy bojujú ako levice za svoje deti, rodiny, manželstvá, ale aj samy za seba a to si naozaj zaslúži oslavu. Každá jedna z nás je skvelá, výnimočná  a má v sebe ženskú silu, ktorú skôr či neskôr objaví a v správnej situácii aj použije. U nás doma sa MDŽ vždy oslavovalo, dostávali sme s maminou kvetinku od ocka aj od dedka.  Inak to nie je ani dnes. Zároveň som rada, že rovnako to bolo zaužívané v rodine môjho snúbenca, takže dostávam kytičku aj od neho. Je to veľmi pekné gesto, ktorým nám muži vyjadrujú vďaku za to, aké sme a čo všetko ako ženy dokážeme. Napríklad priviesť na svet nový život je podľa mňa jedna z najsilnejších ženských schopností.

Anikó Mituchová, vedúca webu

Keď sa povie  deň žien, vždy si spomeniem na svojho svokra, ktorého sme stratili príliš skoro. Bol to výnimočný muž, ktorý si vážil ženy. Hoci som bola mladá žabka a s jeho synom som len začínala chodiť, vždy ma potešil nejakým kvietkom v kvetináči. Nikdy predtým som od muža na tento sviatok kvety nedostala. Doteraz to vnímam zvláštne, tento deň sa mi spája so zrelými a zdvorilými mužmi s charizmou a so silnou osobnosťou. Manžel si skôr spomenie na Valentína. Keďže však okolo neho pribúdajú ženy (už máme dve dcérky), kvietkom sa skôr či neskôr určite nevyhne. A ja sa budem len usmievať a vidieť v ňom milovaného svokra, ktorému akoby vypadol z oka...

Beáta Suchá, editorka

MDŽ nijako zvlášť neprežívam, hoci  z historického hľadiska ide o významný sviatok a je dobré si pripomínať, že my ženy vieme za seba zabojovať. Spomínam si, že otec chodieval domov s kyticou klinčekov pre mamu a so sladkosťami pre svoje tri dcéry. V práci oslavy MDŽ leteli, ženy dostali kvety  a rôzne praktické darčeky ako poháre či utierky do kuchyne. Niektorí zamestnávatelia dokonca obdarúvali aj ženatých mužov, aby nešli domov k svojim polovičkám s prázdnymi rukami. Traduje sa, že to bola vynikajúca príležitosť hlavne pre chlapov, aby si mohli vypiť. Ženy si zrejme pripili tiež, ale hlavne museli chystať niečo na pohostenie. Osobnú skúsenosť s týmto typom osláv našťastie nemám. K MDŽ nedostávam darčeky ani to od nikoho nečakám. Stačila by celoročná úcta k ženám, ale tá sa dnes veľmi nenosí.