Prehovoril ju, aby šla bývať na dedinu, vzdala sa obchodu aj života v meste: Stálo to za to?

Keď sa zamilujeme alebo stratíme hlavu, často obetujeme aj seba v mene lásky. Ja som s tým bojovala dva roky a nakoniec som podľahla. Lebo jeden nevydarený a zlý vzťah som mala už za sebou. Bola som rozvedená a konečne som sa postavila na vlastné nohy, mala som vlastné malé kvetinárstvo a samej sa mi žilo celkom dobre...

No na jednej záhradníckej výstave som spoznala Petra. On mal špecializovaný záhradnícky a kvetinový obchod na vidieku. Dali sme sa do reči a po krátkom čase som sa doňho zamilovala. Bláznivo a neopísateľne!
Vyskytol sa však veľký problém, on žil ďaleko na vidieku, ja priamo v Bratislave. A to nie náhodou, pretože som milovala mestský život – chodila som s kamarátkami často von, potrebovala som okolo seba kopec ľudí. Pulzujúci život mesta ma napĺňal, a tak som sa cítila dobre. Navyše som milovníčka kultúrnych akcií, takže divadlo, kino, koncerty a výstavy som obiehala skoro denne. Ale láske nerozkážete.

Začala som cestovať vždy, keď to šlo hore-dole, na vidiek k Petrovi, do mesta, na vidiek k Petrovi, do mesta... Vôbec to nebolo jednoduché, najmä preto, že soboty sme museli obaja často pracovať. Tam neostávalo veľa času na život vo vzťahu. Ja som si skutočne nevedela predstaviť, že by som sa vzdala mestského života, hoci od začiatku mi to Peter navrhoval: „Nasťahuj sa ku mne, bude to jednoduchšie.“

Náš vzťah som vnímala ako silný a krásne intímny, vedeli sme sa baviť o mnohých veciach, sex nám fungoval nádherne a navyše mali sme spoločné záujmy. Často sme sa o tom rozprávali, ale vždy to skončilo pri tom, prečo mám ten krok urobiť ja. Prečo nie on? Peter vedel, ako veľmi potrebujem mestský život, a ja som vedela, že on sa kvôli svojmu oveľa väčšiemu obchodu a stálej klientele nemôže presťahovať do mesta. Akosi sa to automaticky čaká od ženy. Hádam aj historicky. Veď viete, že ženy sa kedysi sťahovali vždy do domu svokry a bez reptania!

Lenže ja som tiež mala rada svoje malé kvetinárstvo, ktoré som si vlastnoručne vybudovala. Vedela som, že keď sa presťahujem, budem pomáhať v jeho firme, ale to už nebude „moje“ – toto bolo ako moje dieťa, časť mňa samej. Bála som sa, že keď ten krok urobím, stratím samu seba.

Peter na mňa nikdy netlačil, no vedela som, že ma chce mať pri sebe a je to jediná cesta. Riešila som to v sebe neuveriteľné dva roky, až som sa rozhodla, že sa presťahujem a vzdám obchodu, priateľov aj mesta a odídem do neznáma za svojou láskou.

Petrov dom bol obrovský, v jeho obchode sa automaticky našla práca pre mňa. S divným pocitom v bruchu, ale tak isto aj s veľkou nádejou, že to bude dobré pre nás oboch, som to urobila.

Dnes môžem povedať, že to stálo za to! Máme krásneho syna, mesto mi sem-tam chýba a možno, keď syn vyrastie, ma to tam bude ťahať ešte viac, ale teraz som tu, kde ma život zavial a sústredím sa na šťastie, ktoré mám. Veď nikto nemôže mať všetko.