Prežila autonehodu, až potom si uvedomila vlastnú HODNOTU! Dnes si KONEČNE váži vlastné telo...

Ivica vraví, že podľa nej všetci počas života prechádzame menšími či väčšími traumami. „Rodíme sa ako šťastné a bezstarostné deti, ale postupne nás spoločnosť škatuľkuje a ‚udupáva‘. To na človeka nevplýva dobre.“ Na základnej škole prežila veľké šikanovanie a vraví, že ju to veľmi ovplyvnilo v dobrom aj v zlom zmysle slova. „Dnes som za to vďačná, vyformovalo to zo mňa bojovnejšiu osobnosť a mohla som nájsť svoju hodnotu. Takže všetko zlé je na niečo dobré,“ hovorí s pokorou. Zároveň spomína, že neskôr v dospelosti u nej prichádzali zmeny váhy. „Mala som obdobia, keď som bola extrémne chudá pre rôzne ochorenia, dokonca až na hranici podváhy. Potom som výrazne pribrala a bola som na hranici začínajúcej obezity. Pre choroby a životné okolnosti som vtedy nemohla cvičiť. Práve v tomto období som sa snažila nájsť vzťah k svojmu telu,“ spomína.

Zlomový bod v živote mladej ženy priniesla až autonehoda, ktorá, ako vraví, jej otvorila oči. „Uvedomila som si, ako sa k sebe nepekne správam, ako si nadávam a ako škaredo sa rozprávam so svojím telom. Potom prídete na to, že to telo už nemuselo byť živé, ten moment smrteľnosti vám otvorí oči.“ Ivica vraví, že si uvedomila, že normálne dýcha, má zdravú kožu, ktorá ju chráni, chodí, vidí, jednoducho má možnosti, ktoré brala ako samozrejmé a vlastne také nie sú. „Začala som veľkou vďakou za svoje telo a za to, čo pre mňa robí každý deň.“ Podľa jej slov má veľký význam to, ako sa so sebou rozprávame. „Snažila som sa zmeniť svoju vnútornú reč. Telo počúva myseľ a začne sa jej prispôsobovať. Čo očakávame, ako budeme vyzerať, ak si každý deň nadávame? Logicky to bude pokračovať,“ vysvetľuje. Ak však zmeníte svoju vnútornú reč a budete si hovoriť, že ste krásna, zdravá a všetko funguje, ako má, telo sa prispôsobí. „Nemôžeme neustále opakovať to isté a očakávať iný výsledok,“ uvedomila si Ivica.

Autonehoda Ivicu prinútila pracovať na sebe aj fyzicky, pretože sa musela dať dokopy. Zároveň však trpela posttraumatickou stresovou poruchou (PTSD), tak začala navštevovať terapie. „Každému to odporúčam, pretože tam som začala pracovať aj s hlavou, nielen s telom. Zistila som, že od detstva máme vzorce rôznych myšlienok. Niekde na mňa niekto skríkol alebo sa na mňa škaredo pozrel a ja som si do hlavy zapísala, že musím byť ticho, aby som bola akceptovaná, čo je obrovská hlúposť. Alebo mnohé ženy sú aj v dospelosti poslušné dievčatá, čo sa prejavuje tak, že si myslia, že budú akceptované a milované len v prípade, že budú poslúchať. V dospelosti sa to prejaví strachom ísť za svojimi snami.“ Ivica vraví, že si berieme mnohé mikrotraumy aj z rodiny. Zároveň vysvetľuje, že rodičom netreba nič zazlievať, robili pre nás to najlepšie, čo mohli, a nikto z nás nie je dokonalý. A so všetkým sa dá ešte pracovať. „Aj rodičia si nejaké vzorce priniesli od starších a často sa to ťahá celé generácie.“ Ivica vraví, že takýchto „zlých vzorcov“ našla spolu s terapeutkou veľa a dokázali ich spoločne poprepisovať. „Je to úžasné a každému to zo srdca odporúčam.“

Zároveň je podľa nej naša generácia prvá, ktorá sem prišla s tým, že má slobodu, čas aj nástroje na to, aby tieto veci mohla meniť. „Keď by ste pred tridsiatimi rokmi niekomu povedali, že chcete ísť k terapeutovi, pozeral by sa na vás ako na blázna. Spoločenská stigma bola silná. Zároveň nebol na to čas, prostriedky a ani tých terapeutov nebolo veľa. Dnes návšteva terapeuta alebo psychológa začína byť bežnou vecou. Sama sa nehanbím povedať, že chodím k terapeutovi. Je to po­dľa mňa úplne prirodzené.“ Ivica má krásnu teóriu, ktorá môže pomôcť nejednej z nás. „Keď máte zlomenú ruku, automaticky idete na chirurgiu. A keď máte zlomenú dušu, hanbíte sa ísť k terapeutovi. Hanbili by ste sa ísť k chirurgovi? Nie! Návšteva terapeuta by mala byť tiež automatická.“ Hovorí tiež, že čím viac o tom budeme hovoriť, tým normálnejšie to v spoločnosti bude. „Navyše, keď ju absolvujete s niekým, kto vám ‚sadne‘, zrazu pochopíte, že ste mali na očiach klapky a ako sa vám môže rozšíriť obzor.“

Ivica sa po autonehode bála sadnúť do auta. Pomohla jej EMDR terapia. „Po dvoch sedeniach som s tým nemala žiadny problém, takže to funguje naozaj zázračne. Ale práve pri ťažkých prípadoch sa prišlo na to, že traumatický zážitok môže byť aj bežná vec. Napríklad, keď niekoho v detstve naučili, že nemôže otravovať dospelých, ale byť ,neviditeľný‘, lebo nemajú čas, čo znie nevinne, dokáže to človeka ovplyvniť na celý život. Dôsledkom býva, že takýchto ľudí využívajú  v práci, nevedia sa za seba postaviť a podobne. EMDR terapia v týchto prípadoch krásne funguje. Je na báze vstupovania do podvedomia, ale v rámci terapie ste celý čas pri vedomí. Treba ísť do podvedomia a tie zapísané vzorce zmeniť,“ vysvetľuje spokojne.

Naša sebahodnota je v dnešnom svete veľmi skúšaná. Prostredníctvom sociálnych sietí sú nám podsúvané rôzne falošné idoly krásy. „Závisí to od toho, čo človek sleduje. Sociálne siete sú úžasné v tom, že si viete vyberať, koho sledujete,“ vraví Ivica. Zároveň podotýka, že sa tam nájde veľa toxických profilov, ktoré udávajú „choré“ trendy, pre ktoré môžu dospievajúce dievčatá získať poruchu príjmu potravy. „Našťastie je dnes už veľa slovenských aj zahraničných účtov, kde vystupujú plus size a bodypositivity modelky. Je dôležité uvedomiť si, že nezáleží na tom, koľko ukazuje ručička na váhe, ale na tom, že niečo pre seba robíme. Nie je v poriadku odvolávať sa na bodypositivity (pozitívny vzťah k telu) a stravovať sa nezdravo, nehýbať sa, nestarať sa o seba a mať zlú životosprávu. To nemá s bodypositivity nič spoločné. Treba nájsť zdravú hranicu. Mnohé XXL modelky, ktoré rada sledujem, športujú tak, že by som im nestíhala. Sebaláska spočíva v prijatí seba v zmysle, že akákoľvek veľkosť je v poriadku, ak sa o seba starám a cítim sa dobre. Toto je pre mňa kľúč. Mať akúkoľvek konfekčnú veľkosť je v poriadku, ale súčasťou tohto balíka je starať sa o seba,“ vyslovuje krásnu myšlienku autorka už niekoľkých kníh.

Zároveň pripomína, že body- shaming tu bol vždy aj v offline svete. „Dnes to ľudia robia v komentároch cez internet a moc im dáva istá anonymita. Sebalásku si doprajeme, aj keď si dáme pozor, aké účty na sociálnych sieťach sledujeme. Sme priemerom piatich účtov, ktoré sledujeme najčastejšie. Preto by sa oplatilo sledovať také, ktoré nám budú denne vravieť, že sme krásne.“ Z hlavnej postavy Elizy vo  svojej poslednej knihe Detektív z minulosti vytvorila Ivica bodypositivity ambasádorku. „Každá žena by sa mala postaviť pred zrkadlo, ako Elizu postavil jej najlepší priateľ, a mala by si uvedomiť, ako sa so sebou rozpráva. To je posolstvo hlavnej postavy v tejto knihe.“ Ivica vysvetľuje, že z jej kníh by si ženy mali odniesť nejakú pridanú hodnotu. „Snažím sa, aby moje knihy boli oddychové, romantické príbehy, ale zároveň v nich možno nájsť pár myšlienok, ktoré čitateľov donútia zastaviť sa a povedať si – aha, tak toto mám možno zle zapísané v hlave a malo by to byť takto,“ vyzýva tak čitateľov, aby sa zamysleli nad vecami, ktoré nejako vnímajú, ale mohli by ich vnímať lepšie, krajšie, pozitívnejšie.

@iskra – Iskra Lawrence, jej obľúbená plus size modelka, ktorá bola predlohou jej hlavnej hrdinky Elizy.
@danaemercer
@denisemmercedes
@ashleygraham
@lailaloves
@lateciat
@drews_beauty
@ladyvivian_slovakia
@milinahuckova