Prežili zázrak

Mama sa so mnou vymenila!

Zdravotná sestra Mária Šimúnková (49) sa pozerala do tvárí umierajúcich ľudí. Pred štyrmi rokmi sa karta obrátila. Ona ležala v nemocnici a čítala z tvárí okolo seba, ako sa boja, že umrie ona. Ak sa nestane zázrak.

V ten piatok som už od rána myslela na to, aby som sa dostala čo najskôr k rodičom. Obaja takmer naraz ochoreli. A bola to rakovina. Je nás päť sestier, tak sme sa pri nich vždy striedali. Ten víkend vyšiel rad na mňa. Ešte sa mi v nemocnici, kde pracujem ako zdravotná sestra, smiali, či zase idem zo služby do služby. „Ale, čoby! V pondelok som tu ako na koni. Oddýchnutá a čulá ako včelička, uvidíte!“ rozlúčila som sa.

Nedodržala som slovo. V nedeľu nadránom ma prebudili strašné bolesti brucha. Neznesiteľné. Tlačili mi slzy do očí. A moja chorá mama, ktorá pre vlastnú chorobu nikdy nevyronila ani slzu, plakala nado mnou, nad svojím 44-ročným dieťaťom, až kým neprišla záchranka.

„Do nemocnice! A okamžite,“ krútil hlavou lekár, ktorý mi pichol injekciu proti bolesti, aj keď vedel, že na takéto bolesti žiadne injekcie nezaberajú. Tušila som, že sa opäť ozval pankreas, ktorý ma roky trápi. Vždy som to nejako rozchodila. Prečo nie teraz?

„Dievčatá, tak som tu!“ chcela som zašepkať, keď ma viezli chodbou našej nemocnice. Kdeže! Nešlo to. Nič nešlo. Ležať, sedieť, chodiť, mlčať, hovoriť a nakoniec ani dýchať. „Povedzte môjmu mužovi, nech sa ponáhľa, lebo s ním už nebudem môcť hovoriť...“ Vedela som, že ma čaká napojenie na umelé dýchanie, operácia. A potom?

„Pán Šimúnek, vždy je šanca, ale v tomto prípade ťažko predpovedať. Hádam tridsaťpercentná...“ povedali pred operáciou manželovi. Ja som si dva a dva vedela spočítať aj sama. Na patológii sme brali štádiá tejto choroby. A ja som ich teraz mala všetky. Ďalším už bola len smrť.

Mozog, zrejme aby sa nezbláznil, sa zaoberal hlúpymi predstavami – videla som sa, ako ležím na pitevnom stole nášho patológa. Milý pán doktor, dali ste mi zo skúšky jednotku, na akú známku ma oznámkujete teraz?

Apropo, známky... Môjho syna čakala skúška dospelosti a ja som nebola s ním. Čo keď kvôli mne nezmaturuje? A vôbec, čo povedali mojim deťom? Umieram? Veď malý má len štrnásť...

Ešteže umelý spánok je taký milosrdný. Už žiadne myšlienky, žiadna bolesť, žiadne prognózy. Keď klesla hladina utlmujúcich liekov, počula som ich šepot, videla som slzy na tvárach kolegýň. Neplačte, Milka, Vierka! Ja ešte žijem! Alebo nie? Vystrašila som sa, keď som zistila, že nemôžem povedať ani pol slova. Neovládala som ústa, ruky, nohy, telo, nič... Z tváre som im čítala, že urobili všetko. Už pomôže len zázrak!

Operácia sa podarila. Nasledovali dni, keď si nikto netrúfol povedať, či sa uzdravujem, alebo umieram. Bolo to päťdesiat na päťdesiat. Hop alebo trop...

Tak často som myslela na mamu. Vždy sa usmievala. Dokonca aj keď ju zožierala rakovina, bola pre nás všetkých slniečkom. Napriek tomu sa mi vynárala čoraz častejšie jej uplakaná tvár, ktorou sa so mnou lúčila, keď ma odvážali do nemocnice. Netušila som, že vtedy sa so mnou lúči navždy. Nezabila ju však rakovina. Z ničoho nič jej prestalo tĺcť srdiečko. Mama zomrela a mne sa od tej chvíle začalo dariť lepšie. „Ona sa s tebou vymenila,“ hovorili mi najbližší. Ach, mama, neviem, či Boh robí takéto obchody, ale viem, že ty by si to pre mňa urobila. Keby som ti tak bola stihla aspoň poďakovať! ´Milanovi Šmídovi pomohla voda z Turzovky.

Mária ma ochraňuje

Eva nachystala všetko na oslavu narodenín. Večera, sviečky. Už chýbal len jej muž, Milan Šmíd (47). Lenže ten sa v autodielni, kde robil automechanika, skrúcal od kŕčov. Ísť domov? – váhal. Lekárov vyhľadával, len keď bolo najhoršie. Teraz tak bolo.

Sadal som si bolesťou skrútený ako paragraf za volant auta a sám som sa doviezol pred vrátnicu nemocnice. „Kde ste boli doteraz?“ kričal na mňa prijímajúci zdravotník. Uložili ma do izby a napojili na infúzie. Manželka sa ma ten večer nedočkala. Ani na druhý deň. Občas sa mi zdalo, že strácam vedomie. Umieram? A kam teraz pôjdem? Moja žena sa modlí stále, ja som do kostola chodil len na svadby a pohreby. Ani modliť som sa nevedel, ale v tej chvíli som sa začal, hoci som už mal dvadsaťpäť rokov. Vedel som, že nie som pripravený odísť.

Keď mi lekár povedal, že ide o zauzlenie čriev, nezabudol dodať: „Na to sa umiera, pán Šmíd!“ Dookola som prosil Pannu Máriu z Turzovky, aby ma zachránila. Tú jedinú som si pamätal z maminho rozprávania.

Keď som sa prebral po operácii, pri posteli už sedela moja žena. Vystrašená ma jednou rukou hladkala po tvári a druhú mala položenú na zaokrúhľujúcom sa brušku. Čakala práve naše druhé dieťa. „Evička, už sa nemusíš báť,“ chlácholil som ju. „Len čo ma odtiaľto pustia, pôjdeme na púť do Turzovky!“

Z kostola, kam som potom chodil pravidelne, som si zapamätal úryvok jednej piesne: „Mária ma ochraňuje, ja sa nebojím...“ Spočiatku som si opakoval celé dvojveršie. Potom prišli starosti, k dvom malým deťom pribudol po štyroch rokoch Matúš, potom Dominik a nakoniec Mikuláš. A z dvojveršia mi zostal len koniec: „... ja sa nebojím.“

Za dvadsať rokov ma kŕče dohnali do nemocnice najmenej dvadsaťkrát, ale vždy pomohli infúzie. Dvadsiaty prvýkrát nie... Znova som bol tam kde predtým. Tentoraz však každá moja myšlienka patrila Eve. Hádali sme sa. Ona, ktorá bola každou bunkou zdravotnou sestrou, začala predávať hrnce! Hnevalo ma to. Strašne. Ale hádka predsa nemôže byť to posledné, čo sme spolu prežili! Prvé dni po operácii som sa cítil dobre. Dostali sme ešte šancu na udobrenie. Poslednú? – pýtal som sa sám seba, keď to po týždni z ničoho nič začalo ísť so mnou dolu vodou. Už som sa nevládal ani modliť. Každá kvapka tekutiny, ktorá sa dostala do môjho žalúdka, šla von.

„Mária, je to na tebe!“ siahol som po fľaške vody z prameňa z Turzovky, ktorú mi priniesla. A pil som a pil. Na jeden dúšok takmer trištvrte litra. Všetci čakali, že moje telo ju, tak ako všetko ostatné, neudrží, ale... Mária nesklamala. O týždeň ma prepúšťali z nemocnice. Všetci krútili hlavou, len muž, ktorý ležal na posteli vedľa mňa a nedal za celý čas dopustiť na svoju značkovú minerálku, na mňa zamával: „Daj mi z tej tvojej vody. Tuším je naozaj lepšia ako tá moja, možno je naozaj zázračná...“

MUDr. Patrick Theillier

Jedno zo sto uzdravení

Čo je a čo nie je zázrak? – práve na túto otázku odpovedá prezident lekárskeho overovacieho úradu v Lurdoch, francúzsky lekár MUDr. Patrick Theillier.

Čo je to zázrak?

Zázračné uzdravenie je konkrétna medicínska udalosť. Ale to nestačí. Treba, aby táto udalosť bola človekom, ktorý bol uzdravený, aj duchovne pochopená. Ten potom presne vie pomenovať význam svojho uzdravenia. Vie, že táto udalosť sa dotkla celej jeho bytosti, nielen fyzicky. Uvedomuje si, že to, čo prežil, ho presahuje a je nad všetku skúsenosť s liečbou.

Ako sa človek dostane k tomu, že posudzuje zázraky?

Pracoval som 25 rokov ako všeobecný lekár a v Lurdoch som preto, aby som sprítomňoval lekársku vedu. Práve zázraky sú miestom dialógu medzi vierou a vedou. Pre holú vedu totiž zázrak nejestvuje. Robím prvý výber prípadov, s ktorými ľudia prichádzajú. Tie sa potom dostávajú pred asociáciu lekárov, ktorí ich ďalej posudzujú. Nakoniec sa aj s posudkami dostávajú do rúk biskupa diecézy, z ktorej uzdravený pochádza. Je na jeho rozhodnutí, či cirkev vyhlási, alebo nevyhlási opísané uzdravenia za zázrak. Cirkev je v tomto vždy opatrná. Radšej neuzná zázrak, ktorý je, akoby vyhlasovala za zázrak niečo, čo ním nebolo. To je aj vysvetlenie toho, prečo za zázrak bolo vyhlásených len jedno zo sto uzdravení.

Na základe čoho môžete povedať: tento áno, tento nie?

Treba medicínsky potvrdiť, že ide o zjavný posun od patologického stavu k zdravému a že medicína na to nemá žiadne vysvetlenie. Cirkev presne stanovila podmienky, ktoré musí uzdravenie pre to, aby bolo označené za zázračné, spĺňať. Musí ísť o ťažkú a nevyliečiteľnú chorobu fyzického, nie psychologického charakteru. Uzdravenie musí byť rýchle, doslova okamžité. Nemôže ísť iba o postupné zlepšenie, ale o definitívne konečné uzdravenie.

Keď sa niečo také stane, to predsa musí presvedčiť aj neveriacich...

Neveriaci lekári síce uznávajú, že ide o nevysvetliteľné uzdravenia. Ale nazývajú ich len prípadmi, ktoré sa jednoducho vymykajú medicínskym zákonitostiam. Na to, aby človek uznal zázrak, je potrebné, aby pripustil, že existuje nejaká nadprirodzená moc.

To znamená, že neveriaci zázrak nikdy neuzná?

Ale áno. Poznám lekárku, ktorá vyhrala v lotérii zadarmo zájazd na púť do Lúrd. Ale povedala si, že to nie je nič pre ňu. A niekomu to darovala. Ďalší rok vyhrala to isté, no znovu to darovala. Keď sa to opakovalo tretí raz, povedala si: Nedá sa nič robiť! Je to pre mňa. Prišla do Lúrd a celkom to zmenilo jej život. Francúzsky lekár Alexis Carrel, nositeľ Nobelovej ceny za medicínu, sprevádzal do Lúrd pacientku Máriu Ferrandovú, ktorá zomierala na tuberkulózu pobrušnice. Skôr než tam prišli, neopatrne vyhlásil, že ak sa táto žena vráti živá, nie zdravá, len živá - tak sa stane mníchom. Na vlastné oči videl, že tá žena bola pred ním doslova vzkriesená. Nakoniec priznal, že videl zázrak a zomrel ako kresťan.

Zázračne uzdravený môže byť človek len v Lurdoch?

Nie. Zo 67 oficiálne uznaných zázrakov sa tri nestali v Lurdoch a tí ľudia v Lurdoch nikdy neboli. Je dôležité len to, aby človek vyhlásil: Áno, som uzdravený na základe príhovoru lurdskej Panny Márie.

Už ste posudzovali aj prípad uzdravenie zo Slovenska?

Čakám naň...

Prečo sa všetci neuzdravia?

ThLic. Daniel Dian, kňaz

Zázrak je len poukázaním na to, že nie všetko závisí od človeka a že aj tam, kde je medicína v koncoch, sa môže ešte niečo stať. Aj za čias Ježiša Krista bolo v Palestíne mnoho chorých a uzdravili sa len niektorí. Boh dáva, vtedy aj dnes, cez ľudí, ktorí sa tým zaoberajú, človeku možnosti sa chorobe vyhýbať. Treba ich usmernenia rešpektovať. Zázrak nie je záchranná brzda pre človeka, ktorý žije spôsobom – môžem si robiť, čo chcem, veď Boh to za mňa nejako „vyžehlí“. Desaťkrát som sprevádzal do Lúrd vlak plný chorých a cítil som, že aj neveriaci v kútiku duše dúfajú v zázrak. Každý z nás hľadá spôsob, ako sa k nemu dostať. Hoci nikto nie je povinný veriť ani v zjavenia v Lurdoch, ani v uzdravenia.

Čo na to psychológia?

Mgr. Martin Miler, psychológ

Psychológia ako veda má k zázrakom rezervovaný postoj, pretože zázrak sa nedá opakovať, kvantifikovať a tiež je ťažké definovať konkrétne premenné, ktoré by bolo treba kontrolovať. Pripustiť nadprirodzené vysvetlenie je pre vedu ťažké až neprípustné. Na druhej strane nemožno prehliadať, ak sa niečo také vyskytne. Preto sa k takýmto prípadom pristupuje individuálne. Vysvetlením by mohlo byť, že nepoznáme všetky mechanizmy, ktoré v človeku, jeho tele a psychike pôsobia, a nemôžeme si byť istí ani prípadnými inými vplyvmi. Preto sa môžu udiať aj veci, ktorým nedokážeme úplne porozumieť.