Príbeh Dagmar, ktorá roky trpela: Svokra ju PONIŽOVALA! Nakoniec od manžela odišla a potom...

Môj manžel je jedináčik a tak trochu mamičkin maznáčik. Po svadbe sme sa nasťahovali do jeho rodičovského domu, kde žila už iba jeho mama, ktorá ovdovela. A vtedy sa to začalo. Do všetkého sa starala, môjho muža presviedčala, že tak, ako to myslí ona, je to lepšie. Vždy ju obhajoval, že má už iba jeho a chce pre nás to najlepšie. Prosila som ho, aby sme sa odsťahovali, ale nechcel. Keď sa začala starať už aj do toho, ako často a ako veľa dojčím, poprosila som ju, aby to nerobila, že ako matka viem, čo je pre bábätko najlepšie. Urazila sa a urobila pred manželom scénu. Pritom som k nej nikdy nebola hrubá, nedovolila som si nič, bola to predsa manželova mama. Ale ona sa ku mne správala čoraz horšie. Slovne ma ponižovala, podľa nej som všetko robila zle, chcela mať všetko pod kontrolou. Bol to psychický teror trvajúci niekoľko rokov.

Dospelo to k tomu, že sme sa s mužom začali hádať pre jej správanie až tak, že sme sa rozišli. Svokru som znenávidela za náš stroskotaný vzťah. Prvé Vianoce bez manžela naše deti znášali veľmi zle a ja takisto. Zrejme aj on, pretože mi zavolal, či môže za nami prísť. Povolila som, no hneď som mu dala na­javo, že bez jeho matky. Počas toho večera sme sa s manželom porozprávali, súhlasil so mnou, veľa vraj pochopil, keď som odišla. Spoločne sme šli na polnočnú omšu ako rodina. Keď som počúvala kňazove slová o odpúšťaní a ako by nikto nemal byť počas sviatkov sám, myslela som na svokru. Neviem, či to bolo Štedrým dňom alebo kázňou, povedala som mužovi, aby sme po omši zašli k nej. Čudoval sa, ale moju ponuku prijal. Keď ma uvidela, s plačom sa mi hodila okolo krku. Ospravedlnila sa mi, a hoci som si myslela, že sa to nikdy nestane, odpustila som jej. K minulosti sme sa už nikdy nevracali. Teraz spolu vychádzame skvelo.