Či ste v vzťahu alebo nie, rozhodne si tento príbeh prečítajte. Dáva návod na to, ako sa dá zachrániť dlhoročná láska, ktorej plamienok stačí občas iba znova rozdúchať.
Prišiel som domov z práce, keď Mária práve dokončovala večeru. Bol som odhodlaný, že dnes jej to poviem. Navečerali sme sa spolu, ale ja som bol ako na ihlách. Pri umývaní riadu som nabral odvahu a oznámil jej to: „Vážim si všetky naše spoločné roky, ale chcem sa rozviesť. Nosím to v hlave už dlho. Nedokážem ťa už milovať, zaľúbil som sa do niekoho iného.“ Márii spadol na zem tanier a rozbil sa na márne kúsky. Dala mi facku, nič nepovedala a zamkla sa v spálni, kde som ju počul dlho vzlykať. Bol som z toho zronený, ale zároveň sa mi uľavilo. Konečne je to vonku!
Nasledujúce dni, keď sa manželka trochu upokojila, sme to preberali znova zo všetkých strán. Ako to teraz bude, ako si to vôbec predstavujem, prečo chcem to všetko zahodiť. Bolo mi to ľúto, ale k Márii som cítil to isté – iba ľútosť. Mal som pocit, že akákoľvek láska a vášeň už medzi nami vyhasli.
Zvláštna podmienka
Mária chodila pár dní ako bez duše, takmer so mnou neprehovorila, až napokon prišla s takouto podmienkou. Rozvedie sa so mnou, ak jej sľúbim, že s ňou budem ešte jeden mesiac normálne žiť. Syn mal mať v tom čase ťažké skúšky a nechcela ho zaťažovať naším rozvodom. To všetko som chápal a súhlasil som. Ďalšia podmienka bola prinajmenšom zvláštna: Mám ju každý jeden deň počas toho mesiaca vziať do náručia a vyniesť už oblečenú zo spálne ku vchodovým dverám. Cez prah ako v deň našej svadby. Nechápal som, ale súhlasil som. Ak mi toto má priniesť slobodu, tak prečo nie.
"Uvedomil som si, že už dávno sme neboli tak blízko seba."
Prvý deň plnenia môjho sľubu to bolo veľmi zvláštne. Žena sa pekne obliekla, chytila ma okolo krku a ja som ju nemotorne preniesol cez prah. Uvedomil som si, že už dávno sme neboli tak blízko seba. Synovi sa to páčilo a nadšene tlieskal.
Ďalší deň, keď sa ku mne privinula, zacítil som vôňu jej vlasov a skúmavo sa pozrel na jej tvár. S touto ženou som prežil 10 rokov. Zdalo sa mi, že je utrápená a pribudli jej vrásky.
Ako dni plynuli, prenášal som ju každý deň ľahšie a ľahšie. Uvedomil som si, aká je krehká. Zdalo sa mi, že moje telo si zvyklo na jej váhu a už som ju v náručí skoro necítil. Pristihol som sa, ako sa každé ráno začínam tešiť na to jej nežné pritúlenie a dôverne známu vôňu. Akoby sa medzi nás vrátila intimita. Spomenul som si na náš svadobný deň a ako som po nej kedysi túžil.
Posledný deň sľubu
Posledný deň plnenia môjho sľubu mi syn pripomenul: „Oci, je čas preniesť maminu cez prah.“ Niečo vo mne sa pohlo. Jemne som ju vzal do náručia a uvedomil si, aká je utrápená. A to všetko kvôli mne! Pohladil som ju po vlasoch.
V ten deň som vletel do kancelárie a zavolal si Janu bokom. „Nedokážem to! Nemôžem! Nechcem sa rozvádzať!“ Nechápavo na mňa pozerala, vrazila mi jednu a povedala, že som hajzel a zbabelec ako všetci. Z práce som utekal už na obed domov. V kvetinárstve som sa zastavil po veľkú kyticu. Predavačka sa pýtala, čo má napísať na kartičku. Povedal som jej: „Jedinej žene, ktorú budem nosiť na rukách každý deň až kým nás smrť nerozdelí.“
To som ešte netušil, že smrť nás rozdelí veľmi skoro. Onedlho nato Mária zomrela. Potichu a sama bojovala s rakovinou. Nikdy mi nič nepovedala, ani slovkom sa nesťažovala. Preto to krehké telo, tá takmer mušia váha v mojom náručí.
Nedokážem slovami vyjadriť, ako veľmi ma to bolí a ako veľmi vinný sa cítim. Všetko mohlo byť inak a pritom stačilo tak málo – viac sa zaujímať jeden o druhého, všímať si drobnosti a nikdy nedovoliť, aby sa medzi nami vytratila vzájomná blízkosť.
Spi sladko, Mária. Nikdy ťa neprestanem milovať.
