Príbeh Paulínky vás DOJME: Mama samoživiteľka bojuje s agresívnou rakovinou, aby...NESKUTOČNÉ!

Pri príbehu, ktorý mi rozpovedala Paulínka, behá mráz po chrbte. Ale nemôžeme sa vyhýbať takýmto príbehom, lebo ukazujú, že aj takýto je život. Jej prvá dcéra Veronika bola počatá z lásky. „S partnerom, ktorého som poznala päť rokov,“ dopĺňa Paulína. Dnes už má Veronika pätnásť, je tínedžerka. No po jej narodení partner ukázal inú tvár. Tak od nej odišiel. Neskôr jej osud postavil do cesty ďalšieho muža, za ktorého sa aj vydala. „Začal ma podvádzať s mladšou ženou, preto ani tento vzťah nevyšiel,“ vysvetľuje. Z posledného vzťahu má trojročné dvojičky Peťku a Paulínku, no ostala slobodnou mamičkou.

Aké je vychovávať sama tri deti? „Veľmi ťažké,“ vraví so smútkom v hlase. „Požiadala som o predĺženie rodičovského príspevku, pretože dievčatá sa narodili o mesiac skôr, no moju žiadosť zamietli.“ Prišla teda o 421 eur, čo jej bude chýbať. Nečudo, veď živí štyri krky, pričom na seba často neberie ohľad. Musela si vziať hypotéku na darovaný byt, platiť stravu a základné výdavky. Akoby nestačilo nešťastia v živote, minulý rok jej dia­gnostikovali rakovinu. Štát jej nijako nepomáha, dostáva iba príspevok na cestovné za liečbou. „Poberám čiastočný invalidný dôchodok, ktorý sa netýka tejto choroby, ale chrbtice, no neviem, z čoho budem žiť.“ Hoci dostáva výživné, nemá šancu z neho pokryť výdavky. Slobodná matka musí zabezpečiť strechu nad hlavou, platiť hypotéku, nájom… To stojí podľa jej slov okolo 400 eur mesačne. Doslova si odtŕha od úst a nevie, ako sama vraví, koľko tu bude pre svoje deti. No zvláda to hrdinsky. Musí. Musí bojovať pre svoje dcéry.

Vraví, že dobrí ľudia ešte existujú a pomáhajú. Nosia oblečenie pre deti, no sú aj takí, čo sa často na ňu pozerajú cez prsty, keď priamo povie, že jej viac pomôžu peniaze. „Za všetko som vďačná, no na hypotéku, výdavky na deti a stravu potrebujem financie. Radšej kilo zemiakov či potraviny, pretože tie musím kupovať za peniaze.“ Pani Paulínka sa nesťažuje, žije zo dňa na deň, berie všetko tak, ako to je, a snaží sa prežiť. No už je psychicky unavená. Najstaršia dcéra Veronka jej pomáha, ako sa dá. Jej mama si však vyčíta, že jej otca nedokázala zabezpečiť. Kým za dvojičkami otec chodí, o najstaršiu dcéru otec nejaví záujem už dlhé roky. Bojí sa, že sa to na nej odrazí v dospelosti a nebude dôverovať mužom.

Odhodlaná mama sa snaží deťom zastúpiť aj otca, pracuje za dvoch rodičov a robí maximum. Stretla sa však aj s názorom, že keď jej ľudia prispievajú, tak musí byť zabezpečená. Veď sem-tam jej niekto pomôže. Napriek tomu to nestačí, ľudia nevidia, čo všetko potrebuje. „Jednorazový finančný príspevok nepomôže onkologicky chorej pacientke na čiastočnom invalidnom dôchodku, ktorá musí brať liečbu a platiť lieky, s hypotékou. Štát mi nepomáha, úrad práce mi dal na pol roka balíček SOS, ale čo bude potom? Cítim sa ako žobrák a žijem z toho, čo mi kto dá. My ľudia sme ako kone, ktoré nosia klapky na očiach. Vidíme len jeden smer.“ Paulína dostáva 127-eurový čiastočný invalidný dôchodok a od úradu práce dávku SOS, ktorá je však len na šesť mesiacov. „Keď ľudia raz za čas pošlú finančné čiastky, som im vďačná, že pomohli. No oni si žijú svoj šťastný život ďalej v domnienke, že toto stačí, no nestačí. Treba premýšľať v širších súvislostiach.“

Matka troch detí má tretí stupeň agresívnej rakoviny. Nesúhlasí s výrokom, že za peniaze si zdravie nekúpite. „Kúpite, pretože ja mám brať podpornú liečbu, no nemôžem si ju dovoliť. Mala by som dostávať vitamín C v infúziách, čo by pomohlo mojej imunite, bol by pre mňa dobrý. No stojí okolo 28 až 30 eur a neprepláca ho poisťovňa. Ako prvé musím vždy zabezpečiť, aby sme mali kde bývať a čo jesť. Dvojičkám platím škôlku, Veronka pôjde na strednú, až potom sa môžem pozrieť na seba.“ Dokonca mi vraví, že ľudia dokážu na ňu zazerať, keď ju vidia v čiapke, ktorú nosí, lebo má iba trojmilimetrové vlásky. Načas ju aj nosiť prestala, ale bolo to ešte horšie. Mama bojovníčka vraví, že takých, ako je ona, je mnoho. A ľudia často ani nevedia, s čím všetkým bojujú a trápia sa. Paulínka vyslovuje smutnú vetu, že nevie, koľko ešte „potiahne“, aj keď musí, lebo detičky sú maličké. Statočná žena odchádza po našom rozhovore na kontrolu na onkológiu a rozprávanie uzatvára vetou: „Hádam bude dobrý deň.“ Na záver odkazuje tým, čo sú v podobnej situácii: „Ak nepožiadate o pomoc, nedostanete nič. Nešťastie nechodí po horách, ale po ľuďoch.“

V každej štrnástej domácnosti deti vychováva jeden rodič

„Chceme zlepšiť život ,jednorodičov‘ s jedným alebo viacerými deťmi prostredníctvom reálnej pomoci. Zostavili sme komplexný program pomoci pre osamelých rodičov a ich deti. Rodičom sa poskytuje odborná, ale aj humanitárna pomoc, podľa toho, ako si to životná situácia vyžaduje. Tento nami navrhnutý postup dokáže zlepšiť a skvalitniť život v neúplných rodinách. Na Slovensku je až 150-tisíc domácností, kde je pri výchove detí prítomný iba jeden rodič. Títo rodičia vychovávajú až 200-tisíc detí. Nezisková organizácia JEDEN RODIČ chce dosiahnuť právne uznanie pojmu jednorodič/-čia, ktorí vychovávajú jedno alebo viac nezaopatrených detí, ako sociálnu skupinu občanov, ktorá si zaslúži zvýšenú pozornosť štátu a verejných inštitúcií. A to z dôvodu ohrozenia rodičov a najmä ich detí stigmatizáciou, sociálnym vylúčením, zlým zdravím spôsobeným dennodenným stresom a nedostatkom financií až chudobou. Títo rodičia a deti potrebujú získať zručnosti, keďže ,jednorodičovstvo‘ je úplne nová životná situácia, na ktorú nikto z nás nie je vopred pripravený.“