Dominika sa ocitla v bludnom kruhu: Prestala jesť a schudla na kosť, ale to nebolo všetko!

Mám takmer pätnásť rokov a už som si prešla chorobou zvanou PPP, čo je problém prijímania potravy. Robila som všetko pre to, aby som schudla. Čo najrýchlejšie a čo najviac.

Všetko sa to začalo v januári, keď som po Vianociach zistila, že si neviem obliecť svoje obľúbené džínsy. Mala som 56 kíl. No mňa to číslo rozplakalo. Ešte v ten mesiac som začala cvičiť na stacionárnom bicykli. Schudla som prvé dve kilá a bola som šťastná. No ja som chcela viac. Tak som pokračovala.

V marci som objavila prvú stránku podporujúcu anorexiu. Samozrejme, neskončilo sa to len pri tejto jednej stránke. Začala som vyhľadávať všetky možné aj nemožné „pro-ana blogy“ v snahe, že sa mi podarí nájsť niečo, čo si absolútne zamilujem. A aj som to našla... Našla som Amy Lawrence. Milovala som príspevky tohto dievčaťa.

V apríli som sa stala absolútnou fanatičkou pro-ana štýlu. Popri čítaní týchto hrozných článkov som zabúdala na jedlo. A tak som sa dostala na váhu 
52 kíl. V lete ma začali trápiť depresie. Až som sa zrútila. Nič sa mi na sebe nepáčilo. Po mojom rečnícky rozsiahlom hysterickom záchvate som dostala prvú facku od mamy. V podstate sa jej ani nečudujem. Cez prá-zdniny som sa váhou dostala pod päťdesiat kíl. Začala som vynechávať raňajky. Nahrádzala som ich kávou s mliekom a bez cukru.

Riadila som sa heslom: teplá voda zahreje a zaplní, studená zase pomáha spáliť kalórie. Začala som vynechávať biele pečivo, sladkosti som už nejedla asi mesiac. Postupne som sa čoraz viac obmedzovala a vynechávala potravu. Niekedy som zjedla za deň obed, niekedy iba jeden jogurt či jablko. A ešte som začala behávať. Behala som hodinu denne a tešila sa z prvej svalovice.

Každý deň som zaspávala so slzami na lícach a s myšlienkou na úplný koniec mojej existencie. K behu som pridala tri hodiny týždenne jogy a drepy. Namiesto hladovania som sa začala prejedať s následným vyvrátením potravy. Dodnes si pamätám, ako veľmi som sa nenávidela vždy, keď som za sebou zatvárala kúpeľňové dvere, púšťala vodu a vracala. Nevedela som, čo robiť. Ak by som to povedala mame, považovala by ma za blázna. Avšak uvedomovala som si, že musím niečo spraviť, lebo inak sa z toho už nedostanem. Každým dňom som sa nenávidela čoraz viac a s tým aj svoje okolie.

Zavrhovala som rodinu, kamarátov, spoločenský život. Väčšinu času som presedela doma. Stále mi bola zima. Aj v letných horúčavách som nosila tričká s dlhým rukávom a spávala pod perinou a dekou. Koncom augusta som vážila 49 kíl. Bola som nervózna z neustáleho kontrolovania váhy, priberania a opätovného chudnutia.

Moja mama navrhla, že pôjdeme za psychiatrom. Tak som jej všetko povedala. To, čo pre mňa spravila, by nedokázal žiadny psychológ. Presvedčila ma, že ma ľúbi a že jej na mne záleží. V hlave som našla posledné zvyšky sily a povedala si rázne: DOSŤ! Prvé dni som sa doslova prežierala. Nutkanie vracať som zaháňala rôznymi ručnými prácami vrátane maľovania. Dnes sa stále ešte len učím milovať sa. Ale uvedomujem si, že nie som sama. Vždy máme niekoho, kto nás ľúbi a kto by bol nešťastný, keby sa nám niečo stalo.

Čitateľka Dominika