Sedemkrát zasiahnutý bleskom a prežil: Royov príbeh šokoval celý svet aj vedcov! Čo je za tým?

Roy Cleveland Sullivan sa narodil 7. februára 1912 v Greene County vo Virgínii v USA. Mal blízko k prírode, tak sa v dospelosti stal strážcom parku, kde pracoval až do dôchodku.

Prvý zásah prišiel v roku 1942, keď pracoval v oblasti parku. Počas búrky sa skryl do požiarnej veže, ktorá bola čerstvo postavená a nemala ešte bleskozvod. Keď blesk zasiahol vežu a zapálil ju, Roy v panike utekal von. Lenže práve mimo budovy ho blesk zasiahol. Výboj mu spálil nohu a vyrazil cez topánku von, čím mu odtrhol necht. Ako to popísal? „Boli ste niekedy skutočne šokovaní? Je to horšie. Oparili ste sa niekedy? Je to oveľa horšie. Je to akoby vás varili vo vlastnej koži.“ Nie je veľa informácií o tom, čo robil počas nasledujúcich rokov, ale po viac ako dvoch desaťročiach pokoja sa to stalo znovu.

V júli 1969 šoféroval svoj nákladný automobil po horskej ceste, keď blesk udrel do blízkeho stromu a odrazil sa priamo do otvoreného okna auta. Výboj ho omráčil a spôsobil mu popáleniny. V júli 1970, len rok po predchádzajúcom incidente, stál Roy vo svojej predzáhradke pred domom, keď blesk zasiahol blízky transformátor a preskočil na jeho ľavé rameno, pričom ho popálil. Tento incident podnietil médiá do zvýšeného záujmu o Sullivanov neobvyklý a štatisticky nepravdepodobný príbeh. Tým, že ho blesk zasiahol doma, ľudia došli k presvedčeniu, že blesky ho doslova prenasledovali. ​

V rozhovore pre tlač v roku 1972, krátko pred svojím štvrtým zásahom, sa Sullivan zveril: „Snažil som sa viesť dobrý život,“ povedal. „Nikdy som nebol ustráchaný človek. Ale musím vám povedať pravdu. Keď teraz počujem hrmenie, cítim trochu chvenie.“ A mal na to dobrý dôvod. V ten istý rok bol znova zasiahnutý – štvrtýkrát – tentoraz počas služby v národnom parku.

Blesk udrel priamo do strážnej stanice, v ktorej sa nachádzal, a Sullivanovi okamžite zapálilo vlasy. Už však vedel, čo má robiť. Bez paniky siahol po vlhkom uteráku, ktorý mal v chate, a uhasil sa. Tento zásah ho však ovplyvnil inak ako tie predtým – začal očakávať blesky. Už cítil, keď prichádzali. „Tesne predtým, ako udrie, cítim určitý zápach, ako je síra, a vlasy sa mi zježia po celom tele,“ vysvetľoval. „To je signál. Asi o dve sekundy, nie dlhšie ako tri, udrie. Na skrývanie je neskoro.“

„Neverím, že Boh ide po mne,“ priznal sa. „Keby áno, stačil by mu prvý blesk... Myslím si, že mám v tele nejakú chemikáliu, nejaký minerál, ktorý priťahuje blesky. Chcel by som vedieť, či je to tak...“ premýšľal aj sám Sullivan. V auguste 1973 sadol do auta a pri prvom náznaku formujúceho sa búrkového mraku sa chcel skryť. Spokojný, že ho predbehne, vystúpil z auta a zasiahol ho ďalší blesk. Číslo päť.

To isté sa zopakovalo v roku 1976. Keď si prezeral táborisko, cítil, že ho prenasleduje mrak, a pokúsil sa utiecť – no aj tak ho zasiahol. „Prirodzene, ľudia sa mi vyhýbajú. Jedného dňa som kráčal s hlavným rangerom a blesk udrel niekde v diaľke. Otočil sa ku mne a povedal: ‚Uvidíme sa neskôr, Roy.‘ A odišiel,“ povedal Roy. Dokonca aj vo vlastnom meste a v parku, kde pracoval celý život, sa mu ľudia začali vyhýbať. S pochopením dodal: „Na Loft Mountain je reštaurácia, do ktorej ma nepustia, aj keď je len pod mrakom. Nemôžem ich viniť. Kto chce byť blízko niekoho, koho neustále zasahujú blesky?“