Príbeh tejto Slovenky vás chytí za srdce: Neuveriteľné, čo si pre ňu osud prichystal! Ako to zvládla?

Janette sa narodila v Trenčíne, ale keďže mama bola dojička a otec pastier, tak sa sťahovali tam, kde boli kravy. Bývali v kukuričných domoch a v 11 rokoch zakotvili v Novom Meste nad Váhom. Tam sa jej zmenil život.

Janette sa dnes venuje zážitkovej pedagogike a vie, že neexistuje dieťa, ktoré by v niečom nebolo dobré, existuje len hlúpy učiteľ, ktorý si myslí, že nie je na nič dobré. „Ja som mala na učiteľov šťastie,“ priznáva. No medzi spolužiakmi to také jednoduché už nemala. „Biele deti ma neprijímali, a tak som sa prestala učiť, aby som zapadla medzi svojich. Tam sa dobré učenie nenosilo. Učiteľka si to všimla a povedala mi, že ak chcem ostatným deckám ukázať, čo je vo mne, mám byť lepšia ako ony.“

Táto súťaživosť ju hnala dopredu. Inokedy jej povedala, že veľkosť človeka sa meria počtom prečítaných kníh. „Začala som si robiť zoznam a v 15 som mala prečítaných 575 kníh. Myslela som, že som tým naozaj o niečo väčšia,“ smeje sa.

„Keď učiteľka navrhla mame, aby ma dala na gymnázium, podpísala to, ale zároveň dodala, že prichádza o dcéru. A mala pravdu. Len čo som sa začala vzdelávať, mohla som porovnávať, a videla som, čo všetko sa v našej komunite nedá.“ Janette si mamu veľmi váži, pretože jej v ničom nebránila, hoci s tým nesúhlasila.

Na gymnáziu si našla kamarátku Lenku. „Bola to dlhonohá vysoká blondína s modrými očami. Biela ako cmar. Tak som robila všetko pre to, aby som bola ako ona. Nosila žltočervené šaty a chodila na študentské akcie,“ opisuje tínedžerské pokusy o zapadnutie medzi Gadžov.

Pri nej vymenila vulgárne výrazy za jemnejšie a stala sa dámou. Druhým blízkym človekom sa stala pani z knižnice. „Tá mi zase nastavovala zrkadlo. Učila ma nebyť sebeckou, neplakať nad sebou v ťažkých situáciách, ale bojovať. Cigáni sú fatalisti, keď sa niečo stane, tak chcú iba dožiť a spomínať na to krásne. Od nej som sa naučila myslieť inak.“

Z ničoho nič dostala na strednej škole epileptické záchvaty. Lekárka jej povedala, že to bude stresom a pomohol by jej šok, aby to išlo preč. Napríklad pôrod. „Ja som sa toho hneď chytila, keďže som už mala vzťah, išlo to. Tak som v 18 bola panna a v 19 už mama. Mne síce po dvoch rokoch epilepsia zmizla, ale syn Marek sa narodil ako diabetik a nevedeli, čo s ním. Mal dedičnú predispozíciu z exmanželovej strany, ale na Slovensku bol jediný. Museli to konzultovať v Nemecku a nastaviť mu inzulín. Hrozilo, že bude dlhodobo v nemocnici. Nedávali mu veľkú šancu na prežitie. A dnes je 23-ročný dospelý muž.“

„Rýchlo som otehotnela druhýkrát, ale bála som sa, že aj druhé dieťa bude choré. Šla som na potrat a bolo to jedno z najťažších rozhodnutí. Pritom to iba prehĺbilo moju túžbu po dievčatku. Do rúk sa mi dostala kniha Už jste uvažovali o adopci? a bola som rozhodnutá, že si dievčatko adoptujem.“ Tak do ich rodiny pribudla 2-ročná Dominika. Dnes má 18 rokov. Napriek tomu jej manželstvo dlho nevydržalo a rozpadlo sa. „Manžel bol Róm a veľmi žiarlil. Naše predstavy o budúcnosti sa rozchádzali.“

„Naplno som pochopila, čo mám robiť v živote, až vtedy, keď mi hrozilo, že oň prídem. Moje problémy s prsníkom prišli v pravý čas, lebo by som nikdy nebola tou ženou, ktorou som dnes,“ hovorí o neľahkom, ale kľúčovom období jej príbehu. Lekári jej povedali, že má 3 mesiace života a doma mala 4-ročného syna. V podstate sa odovzdala do rúk osudu, ale vtedy si ju našla pani z knižnice, jej blízka duša.

„Vyčítala mi, ako si môžem takto pokojne povedať, že zomieram, keď pre nikoho som nič ešte neurobila. Odchádza sa až vtedy, keď sa človek otočí a vidí tých, ktorým pomohol.“ Janette dostala silnú motiváciu a zrazu sa chcela vyliečiť. A nielen to, chcela robiť veci, ktoré pomáhajú druhým ľuďom. Brala to ako druhú šancu.

Začala písať blog o svojom živote a články sa stretli s veľkým úspechom. Čo ju povzbudilo k ešte väčšej otvorenosti. Aj vďaka nej vyhrala novinársku cenu. Prišli aj prvé povzbudenia, aby napísala knihu. „Dlho som váhala, pretože je iné písať čriepky zo života a na tom vysvetľovať veci, a iné napísať ucelený text, príbeh,“ približuje svoje obavy Janette, ktoré našťastie prekonala a napísala autobiografiu.

Písanie bolo pre ňu oslobodzujúce. „Uvedomovala som si, že to môže byť cenné aj pre ľudí, ale najviac to bolo pre mňa.“ Snažila sa popísať veci tak, ako sa stali. Janette sa napriek pozitívnym reakciám paradoxne nevyhla tým negatívnym od rómskych aktivistov. „Vykresľujem veci, aké sú, nie tak, aby sa páčili iným. Neskrývala som, že mi prekážalo, keď mama chodila požičiavať veci, alebo peniaze, lebo prídem na návštevu a ona mi chce napiecť 40 rezňov a 2 kurčatá. Snažila som sa, aby ľudia pochopili rómsku filozofiu. Nie to, čo robia, ale čo ich motivuje k tomu, že to robia.“

Kritizovať svojich vlastných, na to treba dosť odvahy. Janette to robí veľmi citlivo a nebojí sa toho. „Mnohým sa tiež nepáči, keď používam nekorektné slovo Cigánka. Ale ja sa tak vnímam. Pre mňa má to slovo farby a slovo Róm je príliš neutrálne. Nič za ním nevidím.“ Janette sa nechce prispôsobovať za každú cenu. Možno aj preto tých pozitívnych ohlasov je oveľa viac. „Najsilnejšie spätné väzby mám od bežných ľudí, ktorí mi písali, ako som im pomohla. Napríklad zbúrať predsudky v zmiešaných manželstvách.“

Kniha Cigánka jej dala ešte jeden nečakaný darček. Počas jej písania otehotnela. Pritom jej lekári tvrdili, že to už nie je možné. S novým partnerom, tentoraz gadžom, teraz už manželom, sa tak tešia z vytúženej Natálky. „Bála som sa toho, ale práve ona dokázala spojiť našu cigánsku a gadžovskú rodinu, čo sa mi dovtedy zdalo nemožné. Nebolo jednoduché prijať ma z ich strany. Bola som rozvedená Cigánka s dvomi deťmi. Chcelo to čas. Ja som sa im nečudovala. Ktovie, či by som sa nesprávala ešte horšie na ich mieste? Ale teraz veľmi rada chodím k svokrovcom.“ Teší sa z novonadobudnutého šťastia Janette.

Kedysi pracovala v nadácii, podporovala Divé maky a neskôr v Iuvente, ale odišla z nej a založila si vlastnú neziskovú organizáciu. „Keďže pracujem s emóciami a zážitkami, tak sme ju pomenovali Od emócií k poznaniu (EDUMA). Snažíme sa zviditeľniť príbehy ľudí, ktorí bojujú s akoukoľvek inakosťou na Slovensku, aby sa cez nich mohli učiť tí, ktorých úlohou je pracovať s nimi. Robíme rôzne školenia pre profesionálov. Pre mňa je storytelling (rozprávanie príbehov) dominantné.“ Je to súčasť rómskej kultúry, a tak živé knižnice ju prirodzene oslovili. Na Slovensko ich dotiahla už v roku 2007 a dnes chce vybudovať on-line živú knižnicu ako jeden z najsilnejších nástrojov na odbúravanie predsudkov. Držíme palce, nech sa jej to podarí.