Som učiteľka a vo voľnom čase rada šijem a vyšívam. Na podnet kamarátky Zuzky som sa rozhodla, že začnem svoje výrobky občas aj predávať. Obzvlášť rada chodím na Radvanský jarmok v Banskej Bystrici. Je to podujatie s dlhou históriou – tento rok sa konal už po 360. raz. Ľudia sú tam milí a o tovar je záujem. Medzi kupujúcimi je aj množstvo cudzincov. Už tradične ma tam vezie manžel a zostávam celé tri dni.

Mám troch synov a najmladší Miško má 5 rokov, prostredný Romanko 10 a najstarší Palino 12. Vlani som sa rozhodla, že vezmeme so sebou aj prostredného syna Romanka. Mal vtedy 9 rokov a odmalička bol zručný, rád majstroval s ocinom a už vtedy som mala pocit, že z neho jedného dňa bude šikovný remeselník. Preto som si myslela, že ho takýto jarmok bude baviť. A nemýlila som sa.

Pochopiteľne, že sa mu nechcelo celý deň sedieť pri mne v našom stánku a predávať, tak sa čoskoro vybral prejsť po jarmoku. Fascinovali ho remeselníci, ktorí tam predvádzali svoju výrobu a úplne najviac ho zaujali kováči. Takmer celý deň strávil pri kováčovi Eduardovi a ku mne sa vracal, len keď bol hladný. A práve v ten deň sa rozhodol, že sa raz stane kováčom. A nebolo to len také detské rozhodnutie, doma si začal zahrievať železo v ohni a kuť. Láska k tomuto remeslu mu vydržala vyše roka. Tento rok sa znovu na jarmoku stretol so svojím obľúbeným majstrom kováčom.

Atrakcia na jarmoku

Keď ho ten videl, pochopil, že chlapec má vážny záujem, a začal sa mu aj inak venovať. Vysvetlil mu, ako si môže vyrobiť jednoduchý kutáč a nechal ho samého ohýbať železnú tyč. Kým ja som predávala a predpokladala, že Romanko pozoruje majstra kováča, prišiel za mnou manžel, vraj nech sa idem pozrieť, čo sa deje u kováča. Tak som všetko nechala tak, lebo to som si nemohla nechať ujsť. Okolo môjho syna sa zhlukol dav ľudí v bezpečnej vzdialenosti a fascinovane pozorovali 10-ročné dieťa, ako kuje a ohýba žeravé železo.

Niektorí si mladého nádejného kováča dokonca fotografovali a môj syn bol vo svojom živle. Bola som naňho právom hrdá. Kutáč sa mu naozaj vydaril, i keď ho ohol do opačnej strany. Neskôr ho majster kováč nechal vyrábať ešte podkovičku a môj syn mal celý deň svoje obecenstvo.

Podkovička pre šťastie?

Večer bol Romanko poriadne unavený, ale aj šťastný. Videla som na ňom, ako sa teší z toho, čo zažil. Vzal si domov kutáč aj podkovičku a keby mohol, domov by vôbec nešiel, ale zostal na jarmoku aj celú noc. Ale čo je najkrajšie, medzi 10-ročným chlapcom a 67-ročným pánom kováčom vzniklo zvláštne puto. Dal nám svoje telefónne číslo a povedal, že cez letné prázdniny by rád chlapca vzal k sebe a učil ho remeslu tak, ako kedysi. A hoci nebývame blízko, určite to synovi umožníme. Pretože vidíme, že v ňom vzniklo čosi trvalé, čosi, z čoho, ak sa to podporí, bude celoživotné povolanie.

Medzičasom syn vyrobil nože a sekáčiky a stále sa zdokonaľuje. Podarilo sa mu ich niekoľko aj predať. Nevie sa dočkať leta, ako sa bude u majstra kováča učiť svojmu remeslu a, samozrejme, ako to potom bude predvádzať na jarmoku. V našej rodine sa tento jarmok stal ozajstným sviatkom. A už má pre nás aj iný význam, lebo môj syn, ako sa zdá, si našiel svoje životné povolanie. Kto by to bol povedal?

 Mariana

Čo my na to?

Niektoré životné situácie sú ľudsky také hrejivé. A práve z tejto cítiť takú človečinu a zázrak, ktorý z nadšenia a fascinácie môže prerásť do niečoho trvalého a ovplyvniť tak jeden mladý ale aj ten starší život a vôbec celú rodinu. Zaujímavé je pozorovať, ako sa z bežnej situácie vykľulo niečo celkom výnimočné. Aj preto je život taký pestrý a fascinujúci. Čo poviete?