Príbeh Tomáša, ktorý pracuje v pohrebníctve: Duchov stretávam bežne, ale červíky v tele...

Od detstva si tyká so smrťou, ktorá sa stala bežnou súčasťou jeho života. Tomáš Stríž (36) ju však ostatným pomáha zvládať aj tak, že pre pozostalých vyrába nevšedné spomienky. Na tých, ktorí tu už nie sú, píše magazín Emma. 

Tomáš je už štvrtou generáciou bratislavskej po­hrebníckej rodiny, a povedzme si na rovinu, nie je to práve idylický štart do života. „Už na základnej škole som to nemal jednoduché, spolužiaci si zo mňa robili žarty a dostával som prezývky Hrobár alebo Pohrebník. A to som vtedy v rodinnom biznise ešte nepomáhal,“ začína svoje rozprávanie sympatický Bratislavčan, ktorému práca jeho rodičov poriadne ovplyvnila detstvo.„V škole som nemal veľa kamarátov, tam som si musel zvyknúť, že sa mi posmievali. Dosť som trpel, ale skôr som to v sebe dusil, trápil som sa sám. Dohovoriť deťom? Snažil som sa, ale nemalo to zmysel.“

Potom išiel študovať na hotelovú akadémiu, kde si vybral odbor kuchár-čašník a priznáva, že aj tam sa mu do kolektívu zapadalo len ťažko. „Školu som trošku flákal, aj preto, že naši ma postupne začali zasväcovať do rodinného biznisu. Museli sa rozhodnúť, keď umieral dedo, či to po ňom preberú. Moja mama bola lekárnička, otec jazdil so sanitkou a pamätám si, ako sa u nás doma dlho riešilo, čo sa s rodinnou firmou stane. Rodičia sa nakoniec rozhodli, že v tom budú pokračovať, a keď som dospieval, chceli ma k tomu pritiahnuť. Na začiatku sme nemali zamestnancov, takže som im musel pomáhať už ako študent,“ spomína na obdobie puberty.

Ako prežíval noci s mŕtvymi? Pokračovanie na ďalšej strane

Tomášovi sa tak bežne stávalo, že aj trikrát za noc musel odísť z domu vyzdvihnúť telá zosnulých a ráno vstával na vyučovanie. „Bolo to ťažké, školu som veľmi nestíhal, dokonca som chodil na doučovanie, ale rodičia moju pomoc potrebovali,“ hovorí o práci s mŕtvymi, ktorá pre tínedžera nebola práve dvakrát príjemná. „Vždy som bol vychovávaný k tomu, že doma treba pomáhať, a ani sa mi to nezdalo čudné, pretože som v tomto prostredí vyrastal. Ešte keď som bol malý chlapec a o pohrebníctvo sa staral môj dedo, vnímal som to ako samozrejmosť. S mŕtvymi som sa stretával bežne, bral som to ako súčasť našej rodiny, do ktorej som sa narodil,“ vysvetľuje Tomáš, ktorého rodičia do biznisu hodili v pätnástich.

„Chalani v mojom veku hrávali futbal, zatiaľ čo ja som chodil po mŕtvych a obliekal ich telá.“ Učil sa za pochodu a nevyhol sa ani zvláštnym situáciám, ktoré sa pri tejto práci jednoducho stávajú. „Prvý vtipný zážitok som mal v domove dôchodcov. Išli sme v noci po zosnulú, povedali mi, že je na izbe číslo jedenásť, lenže tam ležali tri babičky. Automaticky som jednu chytil za nohu a ona sa zrazu prebrala. Áno, vybral som nesprávnu babičku, tá mŕtva ležala na vedľajšej posteli, takže si viete predstaviť ten šok. Iróniou bolo, že do týždňa umrela aj tá druhá babička, takže ma v domove dôchodcov hneď začali prezývať Dotyk smrti,“ hovorí so štipkou čierneho humoru a pridáva aj ďalší šokujúci príbeh, keď mal vyzdvihnúť telo mŕtvej panej u nej doma. „Ležala na zemi a len čo som ju zdvihol, vydýchla. Veľmi som sa zľakol, myslel som si, že ešte žije, ale kolega sa mi začal smiať. Vysvetlil mi, že to sú zvyšky vzduchu, ktoré po dvihnutí nohy vyšli z tela. Postupne som sa tieto veci naučil a začal som ich brať ako samozrejmosť.“

Pokračovanie na ďalšej strane

Keď bol starší, pribudlo mu medzi pracovné povinnosti aj vybavovanie pohrebov. Nuž, niekto organizuje svadby, on posledné rozlúčky, a tak sa takmer každý deň stretával so smútiacimi pozostalými, ktorí boli často doslova zdrvení a zničení. „Je veľmi dôležité naučiť sa od toho odosobniť. Vedel som, že musím mať odstup. Mojou úlohou bolo vypočuť ich, poradiť im, občas som si pripadal aj ako psychológ, ale potom som na to musel zabudnúť. Snažím sa nepripúšťať si silné príbehy, ale nebudem klamať, aj ja som si párkrát poplakal. Najmä vtedy, keď sme pochovávali malé deti. Je strašné, ak rodičia musia prežiť svoje dieťa.“ Tomáš nakoniec v rodinnej firme zostal, z výpomoci sa stala práca na plný úväzok a v gastre, ktoré študoval, ni­kdy nerobil.

„Prestalo ma to baviť, keď nás posúvali na prax do hotelov a reštaurácií, nepáčilo sa mi, ako nás mladých študentov tí starší len dirigovali a doslova nám prácu znepríjemňovali. Po škole som si teda prácu v tomto odbore ani nehľadal a povedal som si, že radšej budem našim pomáhať vo firme.“ Niekoľko rokov tak chodil na oddelenie patológie preberať mŕtve telá, vybavoval pohreby, obiehal matriky a stretol sa s rôznymi požiadavkami zákazníkov.

„Raz ma sestra zosnulej poprosila, či by sme mohli nebožtíčke prepichnúť srdce. Spýtal som sa jej, či bola upír, a ona mi vysvetlila, že jej sestra sa veľmi bála, aby sa po smrti neprebrala v truhle. Musel som jej vysvetliť, že to je nehumánne a že to nemôžem urobiť, ale snažil som sa ju presvedčiť, že dnes sa čosi také nemôže stať. Na patológii pracujú špičkoví lekári, a tak nehrozí, že keď človeka vyhlásia za mŕtveho, on ožije. Aj preto sa ľudia nepochovávajú ihneď, ale až po 48 hodinách. Áno, niekedy veľmi dávno sa to stať mohlo, lenže vtedy lekári nemali takú spoľahlivú techniku ako dnes,“ vysvetľuje Tomáš Stríž.

Pokračovanie na ďalšej strane

Aj keď k svojej práci pristupoval s pokorou a najväčšou prirodzenosťou, jedného dňa prišiel moment, keď mal všetkého plné zuby. „Nikdy som nemal problém s telami mŕtvych, dokonca ani s tými, ktorí sa obesili alebo utopili, lenže raz sme išli po telo, ktoré v horúcom lete ležalo v byte niekoľko týždňov. Na podobné výjazdy chodí pohrebná služba v re­spirátoroch, v takých tých klasických vojenských maskách s filtrami, ktoré dokážu zadržať zápach, pretože bez nich by sa to nedalo vydržať. To telo už bolo v stave hniloby a keď som ho chytil, zostal mi kus v rukách. Bolo úplne v rozklade a plné červíkov. To už bolo aj na mňa priveľa,“ opisuje strašidelnú skúsenosť.

Rodičom teda navrhol, že im bude radšej vypomáhať s kancelárskymi prácami, a biznis sa snažil vylepšovať. „Naše pohrebníctvo dovtedy ponúkalo len tri vzory úmrtných oznámení. Nedalo mi to, začal som vymýšľať ďalšie, až z toho vznikol katalóg. A keďže som sa pravidelne stretával so smútiacimi rodinami a videl ich žiaľ z toho, že sa už svojho blízkeho nikdy nebudú môcť dotknúť ani ho pohladkať, chcel som pre nich vymyslieť hmatateľnú spomienku. Zisťoval som, aké sú trendy vo svete, a našiel som kovové prívesky, do ktorých sa vsype popol z kremácie.“ Viac o jeho tvorbe sa dočítate tu. 

Práca so zosnulými má však aj ďalšiu tienistú stránku, tú duchovnú. Nebojí sa stretnutí s duchmi a toho, že by ho prišli strašiť? „Nikdy som sa nebál mŕtvych, ale na ich návštevy som zvyknutý. V pohrebníctve som zažil rôzne zvláštne situácie, istá pani sa chodila každý deň lúčiť so svojím mŕtvym synom, vkladala mu do rakvy rôzne predmety a bolo vidieť, ako veľmi trpí, aká je užialená. Zrazu sa v jeden deň zaplo rádio a prelaďovalo sa ako v hororových filmoch. Pýtal som sa jej, či ho zapla ona, ale tvrdila, že nie, že to sa asi syn s ňou prišiel rozlúčiť, pretože práve hrali jeho obľúbenú pesničku. Potom som zistil, že kábel rádia bol dokonca vytiahnutý z elektriny,“ krúti hlavou a pridáva aj ďalší príbeh, z ktorého mrazí.

„Keď sa k nám rodina prišla rozlúčiť s príbuzným, všetci sa postavili okolo rakvy a zrazu sa spustil alarm. Dodnes nechápem, ako je to možné, pretože my sme ten alarm mali vypnutý. Ale hovorí sa, že energie duchov môžu ovplyvniť elektrické zariadenia. Duše zosnulých nám chcú takto dať najavo, že sú medzi nami. Ja si trebárs pravidelne čistím byt šalviou a keď na to dlhšie zabudnem, cítim tam chlad, ktorý sa strieda s teplom, a dokonca aj parfum. Skutočne sa to deje, som si istý, že medzi nebom a zemou niečo je a duchovia s nami takto komunikujú. No netreba sa im prihovárať, pretože potom tu zostanú uväznení,“ vysvetľuje Tomáš, ktorý sa však takejto energie už nebojí a chápe to tak, že si z roboty niekoho ťahá domov. „Som jednoducho senzitívny. Raz za čas si byt prečistím šalviou a potom mám pokoj.“