Priznanie Eriky: Ľudia si myslia, že sme s mužom šťastní... Vôbec netušia, aké peklo je za tým

Páčilo sa mi, že mal prácu, ktorá ho nadpriemerne živila, a prinášal do môjho chaotického života stabilitu. Hneď na začiatku vzťahu ma vzal na luxusnú dovolenku na Bali a neskôr sme absolvovali ešte jednu v Taliansku – komu by sa to nepáčilo? Po svadbe sme sa snažili o dieťa, ale nejako sa nám nedarilo. Nakoniec po mnohých vyšetreniach a pomocou medicíny sa nám narodil syn. Manžel bol šťastný, hoci z prvého manželstva mal už dospelú dcéru. Predsa len – syn je syn!

Jeho práca si však vyžadovala veľa cestovania. Bol obchodník so zahraničným tovarom, takže hneď od začiatku som bola viac sama ako s ním. Syn býval často chorý a ja som nešoférovala, tak sme jazdievali taxíkmi z predmestia, kde sme bývali, až do nemocnice v meste a veľmi ma to vyčerpávalo. Potom sme to riešili tak, že radšej sme zostávali v nemocnici. A tak na prvé synove mesiace nemám veľmi dobré spomienky. Iba strach a obavy. A to, čo som vtedy od manžela potrebovala, oporu v jeho prítomnosti, som nedostala. Namiesto toho si syna začal kupovať. Nie je to fráza, jednoducho nemal čas na to, aby sa mu venoval, ale vedel mu všetko zabezpečiť, takže čokoľvek si prial, to aj dostal. Dodnes to trvá a vidím to ako veľký problém. Syn si nič neváži.

Manželova predstava o našom živote je, že ja sa naplno budem venovať synovej výchove. On zabezpečuje financie a zabezpečil mi dokonca aj dievča, ktoré varí, upratuje aj postráži syna, ak potrebujem ísť do obchodu alebo ku kaderníčke. Muž prísne sleduje, ako syn napreduje. Keď sa mu zdá, že napríklad nevie bicyklovať, ale už by mal, nakričí na mňa. Tlak z jeho strany narastá a ja sa vo svojom živote cítim uväznená a zaseknutá a, bohužiaľ, niekedy si to krikom vybíjam práve na synovi. Manžel vybral najlepšiu školu a jedného zamestnanca platí, aby syna do nej aj z nej vozil. Platí mu tiež rôzne krúžky, takže so synom som menej, ale úľavu mi to neprinieslo. Práve naopak!

Keď som osamelá, uvedomujem si, aká som nešťastná. Manžel pri mne nie je skoro nikdy, náš intímny život je mizivý, pri pomyslení na dieťa si hneď predstavím, čo všetko musím, a neprináša mi to radosť. Ani oblečenie či luxusné dovolenky, ktorých mávame viac než dosť, ma nemôžu zachrániť. Našla som si kamarátku, ktorej som sa sťažovala a popíjala s ňou vínko. Potom som začala brať tabletky na spanie, lebo aj s ním som už mala problém. Nakoniec som skončila u psychiatra, ktorý mi predpísal antidepresíva. Lebo som premýšľala nad samovraždou. Áno, ľudia vidia krásne fotografie na sociálnych sieťach z dovoleniek a úspechy syna na prestížnych podujatiach, ale vôbec netušia, aké peklo je za tým. No väčšina mi neverí a nerozumie. Veď, na čo sa môžem sťažovať?!