Ženil som sa veľmi mladý, mal som len 22 rokov. Moja snúbenica bola veľmi milá, priateľská a pekná. Otehotnela, preto sme sa museli zobrať. Čoskoro sa nám narodil syn.
Na začiatku ma bavilo byť manželom a otcom, ale rýchlo som vyhorel. Moji priatelia chodili von, zabávali sa, striedali priateľky, užívali si mladosť. Ja som stále chodil do práce, doma ma čakali ďalšie povinnosti, mal som na starosti aj veľkú záhradu a okrem výchovy syna som pomáhal aj rodičom a svokrovcom.
Po istom čase som aj ja začal chodiť s kamarátmi von. Popíjali sme, smiali sa, cítil som sa úžasne slobodný a voľný. Flirtoval som so ženami, celkom som zabudol na svoje záväzky. Sníval som o novom aute, tak som si vzal pôžičku. Chodieval som domov neskoro a žene som klamal o nadčasoch a nepríjemnom šéfovi. Samozrejme, že nechcela, aby som prišiel o prácu.
Začal som si namýšľať, že sa ku mne moja manželka nehodí. V práci som stretol krásnu kolegyňu Hanku. Veľmi sa mi páčila. Držala si odo mňa odstup a to ma nesmierne vzrušovalo. Chcel som ju dostať, nech to stálo čokoľvek! Už som nebol zamilovaný do svojej ženy, nedokázal som si vážiť rodinu. Opustil som dcéru a manželku. Veľmi plakala, ničomu nerozumela. Ja som myslel len na Hanu. Jedného dňa ma poprosila o pomoc a ja som si robil nádeje, že prišla moja šanca. Odviezol som ju domov a priznal, čo k nej cítim. Vyznal som jej lásku a začal som tárať o zásnubách a manželstve.
"Už si sa so ženou rozviedol?" spýtala sa.
Sľúbil som jej, že to čoskoro urobím. Porozprával som, ako zle som sa už v manželstve cítil a vždy som túžil po takej žene, ako je ona.
Jej drsná odpoveď ma vyviedla z miery: "Nepotrebujem takého chlapa, ako si ty. Zistila som si o sebe všetko, máš syna, ktorého si opustil," vmietla mi do tváre. "Zradil si ich, veľmi sa trápia a ty sa zabávaš s kamarátmi, flirtuješ. Takého muža nechcem. Som dcérou otca, ktorý opustil rodinu kvôli inej žene. V mojich očiach si niktoš."
A odišla. Hneval som sa, ale po čase som si uvedomil, že mala pravdu. Naozaj som svoju ženu a dieťa hlúpo opustil. Nikdy som pre manželku nebol skutočnou oporou, potajomky som myslel na útek, na slobodu, na iný život. Nekupoval som jej darčeky ani kvety, neocenil som ju, nepovzbudil. Myslel som si, že sa ku mne nehodí, a pritom som tým pravým nebol JA.
Vrátil som sa domov. Prisahal som manželke, že som sa zmenil. Plakala, ale odpustila mi. A naozaj sa snažím. Robím, čo jej na očiach vidím. Manželka postupne pookriala, dokonca sa mi zdá, že je krajšia, milšia a šťastnejšia, než kedykoľvek predtým.
Uvedomil som si, že je to krásna, múdra a starostlivá žena a ja som si ani nevšimol, čo všetko pre mňa robila. Po mojom návrate sa správala, akoby sa nič nestalo. Odvtedy ubehli tri roky a my čakáme ďalšie dieťa. Som nesmierne šťastný, že sa mi podarilo naše manželstvo zachrániť. Ak by som nemal takú statočnú ženu, dnes by mi nezostalo nič z toho, čo mi je na tomto svete najdrahšie. Svoju rodinu.
