Na prvý pohľad medzi nich nepatril! Táňa spoznala bezdomovca: Nečakaný príbeh boja o nový život

Bývame na peknom sídlisku, kde je veľa zelene, park plný stromov, trávnatých plôch aj kríkov a kvetov. Na lavičkách posedávajú starší ľudia alebo rodinky s deťmi.

No je tam jedna lavička, pri ktorej je neporiadok, ohorky cigariet či obaly potravín. Bezdomovci tam celé dni vysedávajú, popíjajú lacné víno, potom tam spia hoc aj v tráve. Lavičku voláme „bezďácka“. Robia nielen špinu, ale aj poriadny hluk. Neraz ich aj policajti vyhnali, no na druhý deň tam boli zase.

Keď idem okolo nich, už ich všetkých poznávam. No všimla som si jedného chlapíka, ktorý bol veľmi sympatický, fešák, čisto oblečený, väčšinou triezvy. Hútala som, prečo vôbec sedí medzi nimi. Podľa reči som vedela, že je inteligentný a vôbec nezapadá do tejto „partie“. Mám psíka, chodíme do parku denne.

Raz sa mi tento mladý muž prihovoril, teda psíkovi. Pohladil ho a smutne povedal, že mal tiež psíka. Dali sme sa do reči. Rozprával mi, aký mal ťažký život. Otec bol notorický alkoholik, mama mu zomrela, keď mal osem rokov. Otec narobil dlhy, prišli o byt v exekúcii. Do pätnástich býval pri babke, musel brigádovať, aby nejako vyžili z jej dôchodku.

Ani nevedel ako, našiel sa medzi bezdomovcami. Keď videli, že má nejaké peniaze, tak sa ho držali, aby im niečo kúpil. Spoločne sa opíjali, takže aj babka ho vyhodila na ulicu. Peter bol nešťastný, vedel, že takto nechce žiť, ale nedokázal sa z toho sám dostať.

V zime začal chodiť do útulku, kde sa mohol umyť, najesť a prespať. Tam sa zoznámil so starším chlapom, ktorý tam pracoval a prešiel týmto peklom. Tak sa mu podarilo začať pracovať pre útulok. Peter sa postupne spamätal a naozaj sa všetko zmenilo.

Šetril si peniaze, časom si našiel lepšiu prácu aj podnájom vo vchode vedľa nášho. Nebolo to najlepšie rozhodnutie, lebo bezdomovci si ho pamätali a vždy ťahali medzi seba. No Peter sa už nedal obalamutiť. Nepustil ich ani do bytu, hoci mnohí chceli ísť k nemu na záchod či sa osprchovať. Nemal to s nimi ľahké.

Ale ráno okolo siedmej hodiny, keď som bola na prechádzke so psíkom, som ho vídala, ako sadá na bicykel a ide do práce. Držala som mu palce, nech vydrží. No jedného dňa som ho už nevidela. Dúfala som, že je v poriadku.

Môj syn často chodieval do psieho útulku, pomáhal tam ako dobrovoľník. Raz som ho poprosila, či ma nezoberie so sebou. Bol to smutný pohľad na psíkov čakajúcich na dobrého človeka. Už sme boli na odchode, keď som zrazu zazrela Petra. Venoval sa trom psíkom, cvičil s nimi základné povely a išlo mu to perfektne. Veľmi som sa potešila.

Tak som ho oslovila a dozvedela sa, že tu pracuje, má priateľku, u ktorej býva. Práca sa mu páčila, videl v nej isté poslanie a radosť, že môže takto pomôcť psíkom, ktorí skončili na ulici podobne ako on... Dáva mi to veľkú nádej, že Petrovi sa naozaj podarí začať odznova a žiť lepší život ako na ulici.