Raz nás navštívila NAKA, otec skončil vo väzbe a domácnosť sa zrútila, ale aj tak ho podporujem

Môj otec, podnikateľ na vysokej nohe, veľmi rád riešil svoj obchod. Nemala som s ním najlepší vzťah, pretože kým jeho prioritou bolo stále niečo kupovať a zveľaďovať osobné vlastníctvo, ja som inklinovala k iným hodnotám. Predovšetkým som trávila čas s ľuďmi, na ktorých mi záležalo.

Otec mal rád autá. Počas môjho detstva pribudlo do garáže veľa drahých vozidiel. Najnovší Mercedes, BMW, Chevrolet Corvette či Maserati. Napokon sme mali aj najnovšie Lamborghini. Otec najviac času trávil práve tam, kde autá leštil, vysával a udržiaval ich vo výstavnom stave. Každý chcel autá vidieť, niekoho aj pyšne na nich previezol.

Za našimi autami sa obzerali aj ľudia na ulici. Otec ma zvyčajne vozil do školy. Spolužiaci ma obdivovali, keď som ráno pred školou vystúpila zo žltého Lamborghini. No o pár rokov sa môj vzťah s otcom pokazil.

Prestal ma mať rád, pretože som si za partnera vybrala obyčajného muža, ktorý nebol bohatý ako on. Bolo mi veľmi smutno, ale prestali sme sa stýkať. Keď mal raz otec meniny, rozhodla som sa prelomiť ľady a zablahoželať mu. Vystresovaná som vytočila otcovo číslo. Aké však bolo moje prekvapenie, keď som zistila, že má vypnutý mobil! To sa nikdy nestalo, otec si telefón nevypínal ani v noci. Ihneď sa mi do hlavy vkradla nepríjemná predtucha.

Moju predtuchu potvrdila babka. Otec sedel vo väzení. Bol tam už niekoľko mesiacov. Do domu, kde som kedysi bývala, jedného rána vošlo ozbrojené prepadové komando. Otca odviedli v putách, zaistili mu autá. Babka opisovala celú situáciu ako z hororu, keď­že bývala s rodičmi v jednom dome, vravela, že všetko prehľadávali a ona skoro dostala infarkt. Mama plakala a naše psy sa od strachu schovali pod babkinu posteľ. Otec už toho veľa zariadiť nestihol. Zobrali mu telefón a ostal v kolúznej väzbe.

Odkedy ho NAKA odviedla, nikto o ňom, okrem jeho advokáta, nič nepočul. Mama aj babka plakali, nemohli po nociach spávať a utešovali jedna druhú. Bolo mi otca ľúto. Rozhodla som sa mu napísať list, že ma všetko mrzí a aby nestrácal nádej, že hneď, ako ho pustia, sa udobríme a budeme žiť ako rodina. List som odovzdala otcovmu advokátovi. Čo naň povedal, som sa dozvedela len sprostredkovane. Vraj sa veľmi potešil, až sa rozplakal. Hrialo ma to pri srdci.

Otec bol vo väzení päť mesiacov. Prepustili ho pre nedostatok dôkazov. Na nohe mal náramok, konečne sme sa mohli stretnúť a udobriť. Bála som sa toho. Povedal mi, že si vo väzení uvedomil, čo je preňho najdôležitejšie. Že chce tráviť čas hlavne so svojou rodinou. Otec však ešte zďaleka nebol z najhoršieho vonku. Vyšetrovanie stále prebiehalo a prebieha dodnes. Môže trvať aj roky. Otec pochopil, že sa neoplatí žiť pre drahé a hmotné veci. Svoje autá viac nevidel, ale mohol sa slobodne nadýchnuť čerstvého vzduchu a užívať si prítomnosť najbližších, na ktorých skutočne záleží…