Na rehabilitácii sa im venoval milý terapeut Martin! Uf, netušila, že jej radikálne zmení život

Jedného dňa som sa ocitla na rehabilitácii, keďže ma nepočúvajú kolená ani chrbtica. Hneď v prvý deň, keď som čakala na procedúru, prihovorila sa mi pomerne mladá žena Nina. Bola dosť roztržitá, najprv som ani nemala chuť ju počúvať. Ale Nine to neprekážalo a zdôverila sa mi, že je sama, priateľ ju opustil, a tak si hľadá iného.

Vtom sa otvorili dvere, vyšiel vysoký štíhly terapeut. Nina spozornela, bol v jej veku. Zavolal nás dovnútra, popozeral si zdravotné záznamy a ľahli sme si na masážne stoly. Pokojný, pohodový človek, pomyslela som si, keď nám zadával jednotlivé cviky. Nina sa snažila nadviazať kontakt, no jemu nebolo veľmi do reči. Nikto nemal chuť Ninu počúvať. Po skončení cvičenia sme čakali na ďalšie procedúry. Terapeut Martin podišiel ku mne, že mi nastaví magnetickú liečbu, Nina musela čakať. Odišla som skôr ako ona. Na druhý deň mi smutne povedala, že si ju Martin ani nevšimol. „Veď ešte budú príležitosti,“ utešovala som ju.

No Martin si ju naďalej nevšímal a skôr sa venoval mne. Samozrejme, že mi to Nina vytkla. Takmer ku koncu našich návštev Martin skonštatoval, že je vonku zima a jeho syn si nechcel o­b­­liecť ráno teplú vetrovku. Pozrela som na Ninu, ako jej padla sánka. Ani jej nenapadlo, že Martin by mohol byť ženatý. Martin mal na okne veľa kvetov, s láskou ich opatroval a polieval. Trochu sme sa porozprávali o kvetoch, a tak som mu pri poslednej návšteve darovala kvietok. Neveriacky sa na mňa pozrel, pohladkal ma po ramene a popriali sme si veľa šťastia. Nina to videla a vonku zase na mňa vyskočila, že či sa to takto robí... Schuti som sa zasmiala a povedala jej, že sa mužom strašne vnucuje.

Vymenili sme si telefónne čísla a párkrát mi zavolala, ako sa mám. Vo výhľade mala staršieho pána, ktorý bol bohatý a páčil sa jej, no nevedela, ako ho získať. „Buď priateľská, vytrvalá, romantická, trochu tajuplná a hlavne netlač na pílu, všetko príde,“ povedala som jej. A mala som pravdu.

Jedného dňa mi zavolala, že ma pozýva na svadbu, berie si toho staršieho pána. Prekypovala šťastím a ja som mala zvláštny pocit, že som jej hádam pomohla nájsť a udržať si muža.

Po dlhšom čase som bola v meste a náhodne som stretla Martina. Hneď ma spoznal, trochu sme sa rozprávali. Povedal mi, že jeho synček nemá mamu, dávnejšie zomrela, že je chorý a nemá ho kam dať. V práci si nemôže vziať voľno. Ponúkla som sa, že mu pomôžem. Detičky mám veľmi rada a nebývali ďaleko od nás. Tak som začala chodiť k Dávidkovi. A keď vyzdravel, vídali sme sa ďalej.

Dávidko rástol, začal chodiť do školy. Veľmi ma tešilo, že si vždy našiel čas a zastavil sa u babky, ako ma časom začal volať. Moje koláčiky mu vždy chutili. U nás mal aj s Martinom dvere vždy otvorené. Bola som šťastná, že mám ďalšieho vnúčika a môj život na dôchodku bol hneď veselší. No a cítila som sa zase užitočnejšia a potrebnejšia, čo mi dovtedy naozaj veľmi chýbalo...