Po revolúcii ju prepustili z podniku a ju to zasiahlo natoľko, že skončila v rakúskom sanatóriu

Do novej práce som nastúpila hneď po strednej škole. Nové prostredie, noví kolegovia, bolo to pre mňa veľmi stresujúce. Našťastie som mala skúsenú kolegyňu Natáliu. Bola pokojná a šikovná, vždy mi pomohla a veľa vecí ma naučila.

Vo firme pracovala aj jej švagriná Mirka. Občas sa u nás zastavila. Veľmi pekná žena, vzdelaná, pedantná. Až tak, že ešte aj upečený koláč merala pravítkom pri jeho rezaní, aby všetko bolo dokonalé. Po Nežnej revolúcii firma začala húfne prepúšťať zamestnancov. Celé desiatky ľudí dostávali výpovede. Na personálnom oddelení sme sa museli lúčiť s kolegami, s ktorými sme mali väčšinou dobré vzťahy a pekné spomienky.

Jedného dňa dostala výpoveď aj Mirka. Odchádzala s plačom, no nevedeli sme jej pomôcť. Bola som preradená na iné pracovisko, dostala inú prácu, ktorá ma vôbec nebavila. Aj kolektív bol mizerný. Tak som dala výpoveď. Riaditeľ bol z toho veľmi prekvapený. Kedykoľvek sme sa stretli, vyhováral mi moje rozhodnutie, že výpoveď roztrháme, len nech si to všetko premyslím. No bola som rozhodnutá. Chcela som mať živnosť a robiť všetko tak, ako a kedy sa mi chce a páči.

S bývalou kolegyňou Natáliou sme si často telefonovali, stretávali sa na káve. Mala veľa problémov s mužom aj mamou, tak jej dobre padlo vyžalovať sa a poradiť. Takto to bolo niekoľko rokov. Raz, keď sme boli v cukrárni, zavolala Natálii jej neter, že si nevie dať rady s mamou. Áno, išlo o Mirku, ktorá medzičasom ochorela. Natália ju upokojovala, že hneď príde otec, nech ju len usadí do jej kresla a dá jej tabletku.Keď Natália skončila, rozplakala sa, že Mirka je ťažko psychicky chorá. Kde ju ráno posadili, tam ju poobede našli. Sedela celý deň v tichosti, ani rádio či televízor nepozerala. O všetko sa staral manžel a dve dcérky. Mirka bola čoraz slabšia, nevládala sa ani umyť, obliecť, rodine sa strácala pred očami.

Dcérky dospeli, obe sa skoro vydali a mali deti. Na mamu bolo čoraz menej času. Tak sa rozhodli pre ústav. Bude pod dozorom, lebo nebola nádej, že sa stav zlepší. Z takej peknej ženy sa stala troska. Nakoniec už nevedela prehĺtať stravu, tak ju kŕmili cez sondu. Prestala rozprávať, nespoznávala ľudí.

Natáliin brat, veľmi šikovný chlap, nakoniec vybavil kliniku v Rakúsku. Mirku tam zaviezli v nádeji, že sa jej aspoň trocha polepší. Ujal sa jej priamo primár kliniky a po mesiaci jej bolo zreteľne lepšie. Začala rozprávať, dalo sa s ňou telefonicky spojiť.

Po polroku sa vrátila domov. Začala pomaly variť, upratovať, chodiť na prechádzky, zaujímať sa o rodinu. Dcérky jej kúpili krásneho psíka, aby nebola sama. Mirka si ho veľmi obľúbila.

Hoci sa Mirku nepodarilo  úplne vyliečiť, všetci boli radi, že ich doma čaká akoby vymenená, milovaná a milujúca manželka, mama a babka, ktorej život visel na vlásku.