Robo stretol Janku v čase, keď mala 15 kíl navyše: Povedal jedinú vetu, ktorá jej zmenila život

Vtedy, keď sa mi to prihodilo, som pracovala z domu a na obed som chodievala do neďalekej reštaurácie.
Mala som 35 rokov a asi 15 kíl navyše, a preto ani pri teplých jarných lúčoch som si nevyzliekla mikinu či bundu, aby som dobre skryla svoje kilá, ako to robí väčšina dievčat, ktoré sa necítia dobre vo svojej koži a hanbia sa. Moje sebavedomie dosť trpelo, a preto som sa rozhodla, že musím schudnúť. Dlhšie som nemala priateľa, necítila som sa krásna a mužom som sa vyhýbala.

Ráno som chodievala na rezkejšie prechádzky a na obed som si odpustila klasické tučné jedlá, ktoré som tak milovala. Samozrejme, že taká vyhladovaná po úbohých raňajkách, kde hral hlavnú úlohu iba grep, som túžila po dobrom obede. Vždy keď som sa vybrala do svojej obľúbenej reštaurácie, musela som sa prekonávať. Dokonca prišiel ten moment, keď som prvý raz v živote zamierila k pultu, kde na mňa veselo hľadeli šaláty. Premýšľala som, ktorý ma dokáže osloviť natoľko, aby som odolala všetkému ostatnému, a zároveň mi bude chutiť a zasýti ma. Nebolo to pre mňa vôbec ľahké.

Zrazu o kúsok ďalej som si všimla mladého muža, ktorý sa na šaláty pozeral rovnako nešťastne ako ja. Mal trošku guľaté brucho, ale krásne oči.

„Tie jarné diéty sú hrôza,“ prelomil zrazu mlčanie. Iba som nesmelo prikývla. Ale potom som sa odvážila a sadli sme si k jednému stolu. Začali sme sa rozprávať o diétach, neslávne známom jojo efekte, ale aj o našich obľúbených jedlách. Cítili sme sa tak príjemne, že by bolo škoda, keby sme svoje úsilie schudnúť nepodporili spojením síl.

A zrazu to celkom prirodzene prišlo, akoby sme sa dávno poznali, dohodli sme sa, že každé ráno budeme spolu cvičiť rýchlu chôdzu, veď predsa vo dvojici sa chudne lepšie.

Malo ísť len o priateľskú podporu, hoci bolo jasné, že sme si navzájom sympatickí. Začali sme sa vídať ráno pri tréningu a pridali sme stretnutia pri obedoch. Vymieňali sme si zdravé recepty, povzbudzovali sa a chudnutie išlo oveľa ľahšie.

Ani sme si neuvedomili a zrazu to už nebolo len o chudnutí. Keď sme sa nevideli, chýbali sme si. A čoskoro sme prešli aj na iné témy. Z priateľstva sa pomaly stávalo niečo silnejšie. Raz sa Robo už neudržal a pri obede, ako inak šalátovom, ma pobozkal. To bol začiatok nášho vzťahu. A odvtedy sme sa už nestretávali len ako partneri, ktorí chudnú, ani ako priatelia, ktorí sa podporujú, ale boli sme pár. Bláznivo zaľúbený pár.

Veľmi rada spomínam na tieto naše začiatky, keď nás chudnutie dalo dokopy. Ale ani potom sme nerezignovali. Práve naopak, prešlo už niekoľko rokov a nám sa podarilo výrazne schudnúť. Nič nie je zadarmo. Ani u nás to nešlo zázračne.

Stala sa z nás tá dvojica, ktorá pravidelne športuje a zdravo sa stravuje. Je to už náš životný štýl. No a o necelé dva mesiace budeme zdravú stravu servírovať už aj svojmu vytúženému synovi. Sme šťastní, čo viac si priať?

Jana

Jankin príbeh je veľmi motivačný pre ženy, ktoré o sebe pochybujú, snažia sa o zmenu, ale nejde im to. Ukazuje, že láska prichádza v akomkoľvek čase a pri hocijakej príležitosti. Jednoducho, nemusíme byť na ňu nastavené a vyhľadávať ju, nemusíme mať ani pozitívne myslenie či sebavedomie, dokonca nemusíme byť ani pekné, a predsa si k nám môže nájsť cestu. A to je na nej asi to najkrajšie.