Rodinka s 5 deťmi si postavila dom, no netešili sa dlho... Toto sa stalo, kým boli na pohrebe!

Keď sa to stalo, mala som niečo po štyridsiatke. Boli sme klasická rodina s piatimi deťmi, ktorá s božou pomocou aj s veľkou podporou mojich rodičov postavila dom na dedine, kde mal manžel pozemok. Obidvaja sme pracovali, ja v supermarkete na zmeny, a konečne sme aj niečo našetrili, aby som mala na svadby pre dve staršie deti. Mladšie tri deti už tiež odrástli a chodili na základnú školu. Tak som sa tešila, že som si to musela povedať nahlas – konečne sa budeme mať dobre! Lenže, nestalo sa. Asi som sa tešila priskoro alebo jednoducho nebol na to čas.

Jedného dňa som prišla poobede domov, pretože nám zomrela suseda a ja, manžel a staršia dcéra, už stredoškoláčka, sme išli na pohreb. Doma som nechala tri mladšie deti. Zrejme sa nudili alebo neviem, čo sa stalo, ale keď sme sa vrátili s dcérou domov, tak sme našli horiace kreslo v obývačke. Manžel sa zdržal na kare, ktorý prichystali príbuzní po pohrebe, tak sme sa snažili pomôcť si sami. Nosili sme vodu, neviem prečo, ale požiar sa ešte zväčšil a začali horieť aj ďalšie veci. Plamene už šľahali po strop. Nestačili sme sa spamätať, človek v takýchto prípadoch nevie, čo by urobil skôr. A tu ide o sekundy, len vy to tak nevnímate. Konali sme, ako sme vedeli, možno skratovo a so strachom, ale zachraňovali sme, čo sa dalo. Ešte aj teraz po rokoch, keď to píšem, mám zimomriavky.

Keď sa požiar šíril, vybehli sme z domu po suseda. Prišiel s hasiacim prístrojom, no darmo sa ho snažil spojazdniť, nakoniec prišiel na to, že nefunguje. Možno bol prístroj starý, možno ho len v strese sused nevedel použiť, ale nepomohlo nám to.

Aby toho nebolo málo, nešla nám voda zo studne, pretože bolo veľmi horúco a také sucho, že ani v studni nebola voda. Tak susedia z horného konca priniesli v sudoch vodu, vybili okná a liali do horiacej obývačky, horiaci gauč vyhodili oknom, videla som, ako padala omietka a ako oheň dokončuje svoju skazu. Všetko zhorelo, okrem mrazničky, ktorá, paradoxne, ide dodnes.

Samozrejme, že sme zavolali aj hasičov a policajtov, ale nečakali sme na nich, lebo kým by prišli a my by sme na nich čakali, dávno by vybuchol celý dom. Len vďaka ochotným susedom náš dom stojí a mojich päť, už dospelých detí, má dnes kde bývať.

Nikomu neprajem zažiť ten pocit, keď sa vám počas takej krátkej chvíle zničí domov pred očami. Bola som taká zúfalá, nevedela som si predstaviť, čo budeme robiť. A hoci sme mali dom poistený, poisťovňa nám nevyplatila ani halier. Ale rodina sa zomkla, a tak sme si svojpomocne a s pomocou dobrých ľudí a rodiny dom postupne opravili.

Dlhé mesiace sme museli vakovať a štyrikrát maľovať. Vďaka mojej sestre, ktorá mi dala nábytok, a manželovmu bratovi, ktorý nám dal desaťtisíc vtedy ešte korún, sme si vedeli obnoviť to, čo zhorelo. Ako sa vraví, všetko zlé je na niečo dobré, my sme mali šťastie v tom, že keď sme išli peniaze vrátiť, manželov brat ich nechcel.

Bol bohatým podnikateľom a nechýbali mu. Málokto by také niečo urobil, ale on vedel prečo. Totiž v tom období mal cukrovku a nechcel sa liečiť. O pár dní, čo sme u neho boli, zomrel. Mal iba 52 rokov. My na neho nezabudneme nikdy, podržal nás v najťažších časoch a sme mu za to nesmierne vďační.

Marta

Pani Marta nám poslala ľudsky silný príbeh a nielen jej sa to písalo so zimomriavkami, ale aj nám čítalo. Človek si takto uvedomí, ako ľahko môže prísť o hocičo, čo mu je drahé. Prísť o bývanie, ktoré si človek navyše sám ťažko vybuduje, je naozaj zlá skúsenosť, ale Marta mala okolo seba dobrých susedov, pomáhajúcu rodinu a vďaka nim má tento príbeh dobrý koniec. Čo viac si priať!