Keď sa to stalo, mala som niečo po štyridsiatke. Boli sme klasická rodina s piatimi deťmi, ktorá s božou pomocou aj s veľkou podporou mojich rodičov postavila dom na dedine, kde mal manžel pozemok. Obidvaja sme pracovali, ja v supermarkete na zmeny, a konečne sme aj niečo našetrili, aby som mala na svadby pre dve staršie deti. Mladšie tri deti už tiež odrástli a chodili na základnú školu. Tak som sa tešila, že som si to musela povedať nahlas – konečne sa budeme mať dobre! Lenže, nestalo sa. Asi som sa tešila priskoro alebo jednoducho nebol na to čas.

Jedného dňa som prišla poobede domov, pretože nám zomrela suseda a ja, manžel a staršia dcéra, už stredoškoláčka, sme išli na pohreb. Doma som nechala tri mladšie deti. Zrejme sa nudili alebo neviem, čo sa stalo, ale keď sme sa vrátili s dcérou domov, tak sme našli horiace kreslo v obývačke. Manžel sa zdržal na kare, ktorý prichystali príbuzní po pohrebe, tak sme sa snažili pomôcť si sami. Nosili sme vodu, neviem prečo, ale požiar sa ešte zväčšil a začali horieť aj ďalšie veci. Plamene už šľahali po strop. Nestačili sme sa spamätať, človek v takýchto prípadoch nevie, čo by urobil skôr. A tu ide o sekundy, len vy to tak nevnímate. Konali sme, ako sme vedeli, možno skratovo a so strachom, ale zachraňovali sme, čo sa dalo. Ešte aj teraz po rokoch, keď to píšem, mám zimomriavky.

ilustračná fotografia
ilustračná fotografia
Zdroj: profimedia.cz