Ak už nejaký ten piatok rozmýšľate nad tým, že by asi bolo najlepšie sa s partnerom rozísť, a ak aj on má podobné úvahy, môže sa stať, že v predvianočný čas – alebo rovno cez tie tri vianočné dni –, sa rozídete. Veľa ľudí totiž tieto sviatky považuje za nový štart Ako niečo, od čoho sa môže nanovo odraziť – podobne ako aj na Nový rok. Lenže Vianoce sú pre zvýšený počet rozchodov špecifické v tom, že ten, kto sa chce rozísť, chce „ušetriť“ na darčekoch a nechce sa už stretnúť s rodinou svojho partnera/partnerky. Je to možno aj trochu úsmevné – čo sa týka toho šetrenia, ale zase, načo míňať eurá na niekoho, ku komu máme už takmer odpor? Ak patríte medzi pokojnejšie a rozvážnejšie typy ľudí, rozchod pred Vianocami či počas nich by ste mali zvládnuť. Obzvlášť, ak je ten pocit, že už nechcete byť spolu, obojstranný. Iné to je, ak ten opustený stále miluje… Čo vtedy robiť? Skúste to ako ženy, ktoré to zažili na vlastnej koži.

„Tri dni pred Vianocami sa mi priateľ prestal ozývať. Nepísal, nevolal… Tak som mu na Štedrý deň ráno zavolala ja. Zdvihol a povedal mi, že či si neviem domyslieť, prečo mi nezavolal. Takmer som sa po tejto vete zložila, ale nechcela som mu to dať najavo. Hrala som hrdinku a zareagovala som tak, že som povedala, že som si teda vydýchla, lebo ja sa s ním chcem rozísť tiež…“, spomína si Alena na rozchodový zážitok tesne pred Vianocami. Samozrejme, že keď položila telefón, tak sa rozplakala a cítila sa mizerne. Ten chlapec sa jej veľmi páčil. Našťastie však nešlo o vážny vzťah, ešte spolu nebývali, ale myslela si, že to k tomu smeruje. Mýlila sa.

„Po tom telefonáte som sa vzchopila asi až o tri hodiny. Dovtedy som ležala ako mŕtvola na posteli. Potom som však vyšla von, poprechádzala som sa na čerstvom vzduchu a popremýšľala som. Uvedomila som si, že môj život sa pre toto predsa nekončí.“ Zhlboka sa nadýchla, vydýchla a rozhodla sa, že si Vianoce užije ako kedysi, keď bola malá. Bude pozerať rozprávky, filmy, čítať si, púšťať si hudbu a aj cvičiť. Skrátka, nevenovala svojmu bývalému ani len jedinú esemesku so žiadosťou o vysvetlenie či s prosbou o ďalšiu šancu. Och, len to nerobte, ženy! A možno aj jej nezáujem a ignorácia donútili chlapíka „na druhej strane“ viac premýšľať. Ak si myslel, že sa pre neho bude umárať a trápiť, nestalo sa. A tak so sklopeným zrakom a prosíkom za ňou prišiel na Štefana. Vraj mal len zlý deň. Samozrejme, že sa s ním dokopy nedala. Zato na silvestrovskej zábave našla toho pravého, s ktorým je doteraz.

Martina to už také jednoduché nemala. Bola vydatá, s dvoma deťmi. Štvorročné manželstvo však bolo zlé prakticky od začiatku. Jej manžel bol alkoholik. Keď si vypil, čo bolo často, bol agresívny. Báli sa ho aj deti. Počas štedrej večere sa ako-tak držal, no po nej už vystrájal. „Moje deti nemali ani jedny pokojné Vianoce. Vždy sme po večeri utekali k mojej mame,“ spomína si Martina. „Bolo to hrozné. Plakala som na toalete, v kúpeľni, kde sa len dalo, aby ma deti nevideli,“ dodáva. A tak si minulé Vianoce povedala dosť. Nechcela už dopustiť, aby opäť raz po večeri utekala s deťmi k svojim rodičom a tak týždeň pred Vianocami podala žiadosť o rozvod. Jej manžel to riešil – ako inak – zapitím „žiaľu“ v krčme a výčitkami. Ona však nereagovala a s deťmi si konečne užila krásne Vianoce s úsmevom na tvári. „Nehovorím, že to bolo pre mňa jednoduché, lebo som k nemu stále čo-to cítila, ale šťastie a veselosť detí pre mňa boli dôležitejšie. Doteraz nikoho nemám a zatiaľ ani nechcem. Ešte nie som na nový vzťah pripravená,“ vraví Martina.

„Zostala som zaskočená, keď mi deň pred Vianocami priateľ povedal, že ma opúšťa. Cítila som sa s ním šťastná. Boli sme spolu dva roky. Bývali sme v spoločnom byte. Deň pred Vianocami sa predo mňa odrazu postavil, bolo vidieť, že je v napätí. Ja hlupaňa som si ešte myslela, že ma ide požiadať o ruku. A s ťažkosťami vyriekol vetu, že miluje inú a musíme sa rozísť,“ hovorí Katka, ktorej sa vtedy zrútil svet. Nechcela pred ním plakať. „Ani sa mi nedalo. Bol to šok!“ Byt bol však jej, takže sa pobalil a odišiel. Zabuchol dvere a v byte zostalo hrobové ticho.

„Nevedela som, čo mám robiť. Chcelo sa mi kričať, búchať do steny, plakať, ale ja som iba sedela ako prikovaná. Chvíľu som dúfala, že sa mi to iba sníva, ale nie, bola to realita. Prebrala ma až mama, ktorá sa mi snažila dovolať celé popoludnie a bála sa o mňa, tak prišla. Mala kľúče,“ spomína si Katka. Najskôr sa bránila a nechcela ísť k rodičom. Chcela byť sama. Ale mama ju donútila. „A urobila som dobre! Keby som neprišla k našim, celé Vianoce by som preplakala pre niekoho, kto ma podvádzal už pol roka. O tom som sa dozvedela neskôr.“ Pri svojej rodine prišla na iné myšlienky, dokonca sa usmievala. A so svojou sesternicou sa nakoniec dohodli, že si urobia aj silvestrovský výlet na zrúcaninu hradu. „Tam som vždy chcela ísť. Môjmu priateľovi sa nikdy nechcelo. Splnila som si to až bez neho. A tam som si uvedomila, že moje šťastie už nikdy nemôže závisieť od chlapa – nikdy!“