Preskočiť na hlavný obsah
Reklama

Rozlúčka s otcom

Archív

Zdroj: Archív

Reklama

Narodila som sa ako tretie, najmladšie dieťa, teda maznáčik. Na svojho otca som bola už od detstva citovo naviazaná. Neraz mi nahrádzal aj moju mamu. Bol pracovitý, mal zmysel pre spravodlivosť, ale predovšetkým miloval svoju rodinu. Často nemusel ani nič povedať, hneď som vedela, na čo myslí. Velmi sme si rozumeli. Boli sme viac ako len otec s dcérou, boli sme spriaznené duše a jemu vďačím za to, aká teraz som.

Keď somčakala plná optimizmu svoje prvédieťa, nečakane a náhle nášocko zomrel. Bol to šok, ktorýmôže pochopiť len ten, čo takéniečo zažil. Mala som len dvadsaťa nevedela som si predstaviť,že môžem o neho len tak zrazuprísť. Hoci to bol môj najbližšíčlovek, nemohla som si jehonáhly odchod pripúšťať, snažilasom sa zvládnuť to najmä kvôlibábätku, ktoré prišlo krátko potom na svet. Ihneď po pôrodesom pocítila obrovskú bolesťa žiaľ. Pôrodné bolesti sa s bolesťami,ktoré mi vrážali do srdca,nedali ani porovnať. Nevedelasom sa s tým zmieriť. Držalasom v rukách svoje dieťa a predstava,že si ho deduško nikdy nepopestuje,mi spôsobovala ešteväčší žiaľ.

Krátko po príchode domov, sav jednu noc stalo niečo nezvyčajné.Spala som v spálni, vedľav postieľkemoja dcérka, keďsom sa zrazuzobudilas pocitom,že je niektov izbe. Najskôrma pochytil strach a snažilasom sa zaostriť zrak, no žiadnupostavu som v tme nerozoznala.Chytila som dcérku za rúčkua v tichosti som tŕpla, čo sa budediať. Zrazu som pocítila, žev izbe je môj otec. Pri okne somzbadala akýsi opar, nespoznalasom v ňom jasne jeho tvár, alecítila som jeho prítomnosť. Priblížil sa ku mne a jemne mapohladil po pleci, potom sapriblížil k postieľke, a hocisom ho jasne nevidela,usmial sa na svojuvnučku. Ona sa miernepomrvila a ďalej spinkala.Potom prešieldo druhej miestnostia zmizol. Vtedy sompochopila, že sa muselešte vrátiť, lebo videl,že nedokážem prekonaťžiaľ za ním. Už mám istotu,že našiel svoj pokoja že sa hore v nebíčku tešízo svojej vnučky.

Milé čitateľky, ak sa chcete s ostatnými podeliť o svoje životné príbehy – veselé, smutné, plné lásky či túžby a očakávania – neváhajte a napíšte nám. Určite ste každá zažili niečo, čo sa s odstupom času môže zdať možno až neuveriteľné. No stalo sa.
Dajte to na papier!

A ak k vašej životnej skúsenosti pripojíte aj autentickú fotografiu, ktorú uverejníme, odmeníme vás 500 Sk. Na vaše príbehy čaká redakcia Nového Času pre ženy.
Nový Čas pre ženy
P. O. BOX 41
820 04 Bratislava 24
heslo Skutočné príbehy

alebo na e-mail:
novycasprezeny@novycasprezeny.sk

Vyberáme pre vás niečo PLUS